LFŠ Uherské Hradiště: Zelené roky/Os verdes Anos/1063 (Réžia: Paulo Rocha)

Na LFŠ je dobrým zvykom predstavovať v náčrte menej známe kinematografie, tento ročník

portugalskú.

 Zelené roky možno nebudú figurovať medzi filmami, ktoré divákmi otriasli, zaujímavé pose-

denie s duchom Lisabonu svojej doby to však nepochybne bolo. Migrácia obyvateľstva z "polí"

do kultúrne, sociálne a architektonicky vyšších sfér mesta musela byť v šesťdesiatych rokoch

pomerne rezonujúcou témou.

Tu sa cez mladého a naivného hrdinu rozpozerávame po veľkom svete, ktorý ho vcucne, ohúri

aj vydesí, aby napokon "zaparkoval" v undergrounde  malej a špinavej obuvníckej dielne.

Ono, dnes, keď napríklad veľká biela technika definitívne zlyháva aj po  dvoch rokoch služby,

pôsobí dielňa naplnená robotníkmi zápoliacimi s "nepojazdnou" obuvou ako pohľad do múzea.

A takýchto historicky raritných pohľadov je tu viac.  Scéna vyrezávania zemiakového panáka,

ktorá tu nie je bezúčelne, čo je čiastočne vytušiteľné a neskôr potvrdené, či legitímne "šmíro-

vanie" milencov v plenéri ako alternatívna pornografia. 

V ústredných postavách tu stretávame takzvanú spodinu: nášho obuvníka, dievča, ktoré no-

sí do dielne stohy topánok, ale aj vyššiu societu perzonifikovanú jej pánmi. Jedna z pekných

scén sa odohrá práve v ich modernom byte, keď si dievča oblieka garderóbu svojej pani a  vzru-

šením z výmeny rolí tak veľmi pripomína postavu Felixa z nedokončeného Mannovho románu

Pokušenie Felixa Krulla, ktorý som mala náhodou so sebou. Mimochodom, jeho záverečná časť

sa  odohráva práve v Lisabone (o tom však inokedy).

Platonické vlny medzi obuvnkom a slúžkou sú možno trochu nadplatúvané, ale v miere únos-

nosti. Jemnú úsmevnosť počas projekcie umocnilo až presmerovalo defektné titulkovanie. 

Keďže nevládnem jazykom Paula Rochu (a nebola som v tom, myslím, sama), nezosynchro-

nizovanie titulkov s postavami sa v sále postaralo o pekné výbuchy smiechu, čo beriem ako

milý bonus. Nebol to jediný titulkovací lapsus festivalu, no v takej angličtine, na ktorú už

väčšina ľudí viac - menej počuje,  nechcené parodické benefity nepriniesol, ak teda hovorím

za seba.

A aby som kapitolu s titulkami neopustila predčasne: o smiech sa zaslúžili aj v mieste, ktoré

oň s veľkou pravdepodobnosťou nestálo, a to keď sa z dievčenských úst vydral už tak dvoj-

zmyseľne vydaný smrteľný povzdych, ktorý sa objavil aj v titulkoch. Ale to už je toľko rokov

od nakrútenia tvorcovho debutu, že nemiestny smiech divákov z iného storočia hádam

nikoho nepobúril.

Miroslava Svobodová