Lekcia filmu podľa najtrpezlivejšej dokumentaristky
Ako už bolo naznačené, finále LFŠ patrilo Helene Třeštíkovej. Ešte pred prevzatím ceny
udelila divákom poslednú Lekciu filmu tohto ročníka. Sál Reduty 2 sa jej podarilo zaplniť
dlho pred avizovaným začiatkom. A bola to jedna z najživších výuk tohto ročníka, ak ju
teda budeme hodnotiť na základe aktivity zúčastnených, ktorú veľkým dielom spôsobil nielen
obsah, ale aj charizma režisérky, ktorá si publikum podmanila asi tak, ako sa jej to darí
s hrdinami vlastných dokumentov.
Pavel Sladký z Českého rozhlasu, ktorý na LFŠ excelentne udával tón odbornému programu,
nesklamal ani v tomto prípade.
Lekcia nebola prvoplánovo zameraná len na Mallory, ale zabrala tvorbu režisérky ako celok.
Medzi štyrmi ukážkami z tvorby sa objavili aj menej typické príklady, chvályhodne aj dva filmy,
ktoré nepatria do kategórie časozberných. Obsluhovala jsem Karla Čapka
o Alžběte Motlovej, ktorá, ako napovedá názov, poznala Karla Čapka v jeho osobnej
rovine a vnímala ho inak ako čitatelia ovplyvnení jeho autorskou aureolou. Podobne aj veľmi
silný film Hitler, Stalin a já o osudoch prekladateľky a spisovateľky Hedy Margoliovej-Kova-
lyovej, ženy lynčovanej dvomi totalitnými režimami, pomohol pripomenúť, že režisérka
nepracuje výlučne časozbernou metódou. Na základe rozhovorov H.Třeštíkovej s Hedou
Margoliovou vyšla na podnet jej syna tento rok v MF aj rovnomenná kniha. Konkrétne tieto
snímky ukazujú, s akou empatiou dokáže režisérka pracovať s rôznorodými protagonistami
tak, aby sa jej s dôverou otvorili.
Vo filmografii Heleny Třeštíkovej sú najmarkantnejšie sociálne drásajúce výpovede, ktoré
budia zastierajúci dojem, že je to jej jediná téma. Každopádne je to téma, v ktorej sa vie
výborne obracať, ale, ako bolo objektívne predložené v tejto Lekcii, režisérkin záber je pod-
statne širší.
Ak Helena Třeštíková hovorí o tom, že chce svojimi filmami mapovať danú dobu, zanechať
odkaz, tak už dnes sa jej to na príklade rozpätia desiatok rokov, v ktorých bola zachytená doba
symptomatická uzatváraním manželstiev medzi sotva zletilými ľudmi, ktorí sa brali z najprozaic-
kejšieho možného dôvodu, podarilo. Z historického hľadiska je významné aj zdokumentovanie
prechodu z bývalého režimu, prvých podnikateľských záchvevov a súčasne aj neschopnosť
niektorých jedincov uniesť ťarchu slobody.
Zaujímavé je, ako sa v šiestich náhodne vybraných dvojiciach odzrkadľuje všeobecne panujúci
partnerský model (či už v pretrvávajúcom, alebo rozpadnutom vzťahu) nezávislejšou pozíciou
iniciatívnych partnerov, ktorí sa vášnivo realizujú v nových podmienkach a letargickejšou úlohou
partneriek, ktoré väčšinou inklinujú viac k rodine ako k sebarealizácii.
V prípade Ivany (Ivana a Vašek), ktorá sa multitaskingovo rozkladá na drobné,
aby bola prospešná na všetkých frontoch, vidíme pre zmenu príklad obetavosti, ktorá
nepozná limity a účinkuje možno ešte pálčivejšie ako zábery z nižších sociálnych priečok.
Napokon ani nebude problém uhádnuť, kto z účastníkov projektu odmietol pokračovať
v ďalšom nakrúcaní, pretože sa nemohol zmieriť s obrazom vlastnej pasivity, ktorú
v strihu silne akcentoval obraz aktívneho partnera a obdivuhodného potomka - aj to je
dopad výsekového portrétovania kamerou, o ktorom sa v tejto Lekcii rozprávalo.
Režisérka prezradila, že v súčasnosti nezačína žiadnu novú tému, ale venuje sa pokračovaniu
rozpracovaných projektov, medzi ktorými sú aj Manželské etudy.
Povzdychla si, že jej nie je ľahostajná technická nekompatibilnosť desaťročia vzdialených
záznamov, ktoré nevyhnutne komplikujú každý z jej časozberných projektov. Držme palce,
aby bol tento rukolapný dôkaz evolúcie technických možností filmu jej jediným filmárskym
trápením...
/Miroslava Svobodová/