Letná filmová škola zostáva aj vo svojej 41. sezóne verná tomu, čo je pre ňu
najsignifikantnejšie. Uvoľnenej atmosfére a zaujímavo komponovanému pro-
gramu. Aktuálne má za sebou rad pozastaveniahodných projekcií, niekoľko
výnimočných hosťov, nejaké tie ocenenia a veľa, veľa sprievodných podujatí.
Treba podotknúť, že v programe sa nezabudlo ani na deti.
Výročnú cenu AČFK už prevzal fínsky režisér Mika Kaurismäki, Boleslav
Polívka a iránsky režísér Mohsen Makhmalbaf. Všetci si strihli aj svoju
vlastnú Lekciu filmu.
Domácí péče
Výsadnú pozíciu modelového filmu zaujal debut Slávka Horáka Domácí péče,
v ktorom si jednu z hlavných rolí zahral spomínaný B. Polívka.
Snímka poslúžila pri filmovej výučbe prakticky vo všetkých zásadných profesných
smeroch - v nenútene edukatívnom duchu bol predstavený scenár, réžia, práca s her-
com a celkom nevšedne pojatá a hojne diskutovaná kamera, o ktorej poučil, ako
inak, kameraman Jan Šťastný.
V Letnej filmovej akadémii logicky najviac rezonovalo meno režiséra a spoluautora
scenára Slávka Horáka (nezabudnime ani na jeho drobnú hereckú rolu), ktorý sa
rozhodne nemohol sťažovať na nevyťaženosť.
Keď sme už pohovorili o filme rozloženom na jednotlivé profesie, pozrime
sa naň ako na celok, ktorý ovládlo a pohltilo vnútorné a nenaučiteľné herectvo
Aleny Mihulovej. Hmatateľný doklad toho, že talent, akokoľvek opomínaný, sa
nezabúda. Jej herecký partner (B. Polívka), naopak, dokázal, že nemá problém
prestúpiť clonu svojej mediálnej povesti a presvedčiť diváka o tom, aby ho vnímal
ako postavu, a nie ako jej predstaviteľa, prípadne ako predstaviteľa zľudovelých
úloh z iných filmov.
Keď opomenieme zopár logických nejasností a hŕstku zbytočne násilných vtipov
(mimoriadne prestrelené bolo „obrátenie pacienta”), dostaneme sugestívny príbeh
ženy, ktorá sa stala obeťou vlastnej obetavosti. Ani vtedy, keď zistí, že zomiera,
nemyslí na seba, ale na svojho manžela a v závese za ním aj na pacientov, ktorých
dennodenne otrocky obskakuje.
Postava Vlasty je inšpirovaná režisérovou matkou, „našepkávačkou” príbehov
spojených s domácou starostlivosťou. Dej sa odohráva v dome jeho rodičov. Auten-
tické prostredie podčiarkuje bezprostrednosť, s ktorou medzi sebou jednotliví
aktéri komunikujú a nesĺzava k nevkusnosti filmových odrhovačiek na tému vidiek
a ľudovosť. Čerpá z folklóru, ale neprečerpáva ho, našťastie...
O komunikačnej prirodzenosti sa pre zmenu nedá vôbec hovoriť v nemocničnom
prostredí. Najciteľnejšie je to v scéne, kedy je Vlaste oznámená diagnóza. Nejde
o studené lekárske podanie informácie, ale o herecky vlažnú interpretáciu, ktorú
umocnila aj slovenčina (možno niekto príde na to, a netýka sa to len tohto filmu,
prečo sloveský prejav pôsobí v českom jazykovom prostredí neprirodzene a gro-
teskne:)). Podobne vyznel aj „mejdan” nemocničného personálu, ktorý zlyhal
už na dialógoch.
K dvojsečnosti použitého humoru. Ako už bolo zmienené, niekde nefungoval,
treba však spravodlivo priznať, že diváci sa neustále smiali, a inde nevtieravo
vyvažoval skľučujúce momenty spojené s bezvýchodiskovosťou situácie.
Špeciálne Laďove glosy, najmä tie, ktoré ústili do čierneho humoru, boli jedno-
ducho fenomenálne. Výborný bol aj úder do hlavy v podaní Zuzany Krónerovej,
ktorá sa role alternatívnej oponentky tradičnej liečby zhostila suverénne.
To isté sa dá povedať aj o Tatiane Vilhelmovej, ktorá svoje ezoterické rady
rozdávala s takým pokojom, že ste jej ho museli na jednej strane veriť a na druhej
vás ním musela pekne iritovať, keď použijem eufemizmus...
Nie je dôvod, prečo túto horko-sladkú drámu kríženú s komédiou neodporučiť divákom,
ktorí si aj tému zomierania dajú radšej bez nánosu pátosu a okázalej pokory, pritom
však so zachovaním miery a vkusu.
/Miroslava Svobodová/