Ukrajinci trochu inak: Petra Hůlová/Čechy, země zaslíbená (TORST/2012)

Keby som mala jedným slovom vystihnúť pocit z predchádzajúcej knihy Petry Hůlovej (Strážcové 

občanského dobra/TORST, 2010), bolo by to rozčarovanie. Pritom je to slušná próza, krásne 

ironicky zvečnená tvár socializmu, žiadne autorské zlyhanie. Je len menej výrazná. Tak sa 

napokon periodicky javí každé druhé dielo autorky, ktorá nás striedavo víta v cudzích krajoch 

a na domácom území. Je to bič, ktorý si na seba uplietla sama. Ťažká epika kúzliaca s neznámom 

a vedľa nej tematicky zaujímavé, ale monotónnejšie záležitosti (Přes matný sklo, Umělohmotný 

třípokoj), ktoré by samostatne žali podstatne väčšiu slávu, ale v spoločnosti veľkých drám mierne 

strácajú lesk.

Čakala som, že v tomto románe nastane podľa zavedeného scenára presun do cudziny, čo sa aj

 čiastočne potvrdilo. Na Ukrajine, odkiaľ pochádza rozprávačka Olga, ale pobudneme naozaj len 

okrajovo, aj napriek jej románovej všadeprítomnosti. Iné kultúry sú vtipne a neotrelo dosadené 

priamo do českého prostredia.

Je to mierne odmerané, miestami až nesugestívne rozprávanie, čo je podmienené zápisníkovým 

pojatím zaznamenaných udalostí. Na začiatku trochu neprehľadné v tom, ako na seba naša 

upratovačka s vysokoškolským diplomom nakladá epizódy protagonistov, či už ústredných, alebo 

postranných. Zvláštne je, že aj v tomto nakondenzovanom „natienení“ cudzích osudov či vlastnej 

minulosti, dokáže rozprávačka zaskočiť tým, že čitateľa občas absolútne nečakane zasiahne 

nielen informačne a náhľadovo, ale aj emotívne.

Petra Hůlová venovala Olge vierohodnú slovnú výbavu a veľmi úsmevnú optiku vzdelaného 

a pritom prostého človeka, ktorou nezhovievavo hodnotí okolie zasahujúce tak českú societu, 

ako aj vlastné rady, prípadne ďalšie z prítomných etník. Nepoužíva žiadne eufemizmy, 

nezjemňuje. Olgine postrehy preto nevyznievajú kŕčovito. Nenútene sype najvnútornejšie 

nekorigované myšlienky, čo sa odrazí aj v ľudovej rasistickej terminológii; znevažuje 

ušľachtilého ducha humanitárnych organizácií, spochyňuje spoločenské hodnoty, o ktorých sa 

nepatrí pochybovať. Vďaka jednoduchému  nazeraniu obyčajného človeka, ktorý ešte 

ekonomicky nedospel tak ďaleko, aby si v konzumnej spoločnosti mohol dovoliť opovrhovať 

konzumom,  pôsobí príbeh autenticky a vtipne.

 Tak ako autorka po celý dej baví čitateľa sarkazmom, v zlomových okamihoch si ho podmaňuje

 metaforickým vyjadrovaním. Práve vtedy sa ono vecné rozprávanie mení na podmanivé až 

zvierajúce sprostredkovanie Olginých pocitov (najmä pri postupnom odhaľovaní nejasností 

okolo manžela Olega).Vývoj rozprávania sa nakoniec trochu vymkne nakročenému smeru. 

Aj čitateľov pomer k nemu je iný ako na začiatku, ale to je trochu iná pesnička.
 

Ak som v minulosti na adresu predchádzajúceho autorkinho románu prehlásila, že keby 

som začala práve ním, po jej ďalšej tvorbe by som asi vehementne nepátrala, tak 

v prípade tejto knihy by som hovorila inak. Nebol by to síce taký prevratný odrazový 

mostík ako Paměť mojí babičce, ale odrazový mostík by to bol. V mojom súkromnom 

rebríčku ďalej pobývajú na spoločnej hornej priečke práve  Paměť mojí babičce, 

Cirkus Les Memoires a Stanice tajga. No už kvôli pasážam perzistujúcim aj po 

prečítaní posledného románu (len náznakom - masové konské hroby, naznačená 

minulosť matky, tretej z generačného trojlístka ženských postáv tohto románu, stigma 

„červeného“ režimu či skvelý nápad so šikanovaním potenciálnych šikanujúcich 

a ozbrojené opevnenie voči hostiteľskému národu), by bolo unfair pokračovať 

v prevarenej téme analógií s dávnejšou tvorbou. Čechy, země zaslíbená je román, ktorý 

s tými predchádzajúcimi spája nekonformné autorkino uvažovanie, jazyk, generačné 

strety atď. Zároveň je to ale svojbytné dielo, ktoré si zaslúži svojbytnú pozornosť.
                                                                                                                                                                                                        

Miroslava Svobodová