Tereza Boučková: Šíleně smutné povídky/ ODEON (2013)

 Poviedky o vyprázdnení a rôznych druhoch smútku. Možno nie až také smutné ako

našepkáva titul, pretože rovnako ako smútok by ich mohla vystihovať ona prázdnota 

a vyprahnutie v stabilných vzťahoch, čo sú stavy, ktoré by ešte vždy mohli pracovať pre

titul tohto poviedkového súboru, no s humorom „v podšívke“ sa predsa len dostávajú

o niečo ďalej.

Tereza Boučková používa veľmi úsporné jazykové prostriedky, ktoré výrazne prospie-

vajú dynamike, nie však na úkor naliehavosti. Poviedky ani pri prehľadnej štruktúrova-

nosti nevyznievajú úsečne, pritom ich prekvapujúco spája tematická linka, o ktorej tu už

bola reč.  Vysušené, opustené či opúšťané vzťahy. Malicherné i zásadné rozkoly.

Generačná  súdržnosť postáv. Hmlisté šťastie, ktoré už dopredu odkazuje k vytriezveniu.

Akokoľvek názov prvej poviedky, Láska, evokuje červenú knižnicu, opak je pravdou. Táto

poviedka na rozbeh je skutočne smutná, inak smutná ako završujúca poviedka (Přes most)

bolestná, aj keď si hneď na začiatku autorka zo svojej hrdinky logopedicky strieľa. Prvá po-

viedka dokonale predznačuje, ako bude vyzerať celá kniha – spádovité rozprávanie,

v ktorom je na malej ploche povedané všetko. S bonbónikom "dahlovského" prekvapenia

na záver.

Mala som ľahké obavy, že ďalšie príbehy v poradí budú za poviedkou Láska zaostávať. 

Nestalo sa. Aj pri určitej monotematickosti, ktorá je spoločným menovateľom

všetkých poviedok, v ktorých sa len jemne menia postavy a ich pohlavná príslušnosť, 

je to kniha plná pestrých príbehov. Autorka si vystačí s malými a zdanlivo nepodstatnými 

motívmi. Takým motívom môže byť napríklad hluk (Krásné je žít), ktorý sa jej podarilo

rozviesť tak dôsledne, že z vás urobí spolutrpiteľov postavy v zúfalom nedostatku ticha. 

Aj zvuk kosačky či motorovej píly sa opakovane objavuje vo viacerých poviedkach. Podobne

ako vidiek a jeho zvláštne zákonitosti. Podobne ako malé zúčtovanie so socializmom

uložené pekne nenásilne medzi  riadkami pulzujúceho osobného trápenia. Akoby

mimochodom, ale s o to väčšou razanciou.

Ťažko povedať, ktorá poviedka je najlepšia. Ani čisto subjektívne. Autorka Roku kohouta

v každej z nich s minimom slov otvorila najintímnejšiu zónu ženského a mužského

súženia tak presvedčivo, že sa s nimi počas čítania ťažko lúči a zároveň sa na ne ľahko

zabúda, pretože vás už po niekoľkých riadkoch dôsledne okupuje ďalšia poviedka, no a na

niektorú z prečítaných si spomeniete cez podobnosť prostredia, samotu či

únavu „materiálu“ z rutinného vzťahu,  čo by mohlo znieť ako výčitka, keby však autorka

kopírované úskalia každého reálneho partnerstva a každej reálnej samoty a nezabudla 

obohatiť o zaujímavé doplňujúce „športy“.  Alternatívny únik v poviedke Bouřka, krajne

alternatívny, a preto iný než iné úniky tejto knihy. Cyklistický  fanatizmus v poviedke Olok

partner bez humoru  v poviedke Anna.

Niekde je praktikom vzťahu žena, niekde muž. Niekde opúšťa jeden a získava druhý.

Nikto však nie je jednoznačným víťazom. Niežeby mi to imponovalo kvôli genderovej

vyváženosti...

S humorom sebe vlastným nasadzuje Tereza Boučková do hry aj ženu, ktorá vo filme

„rozmázla“ istú susedskú kauzu. A že je to žena, ktorá sa zhovievavo pozerá na chlapíka,

ktorý húževnato buduje jej špatnú povesť,  je len ďalší bod pre Terezu Boučkovú.

Miroslava Svobodová