Tělo: Paolo Giordano (ODEON/2013)

Na otázku, ktorá tu pred časom padla, totiž, či to Paolo Giordano vo svojom druhom románe

potiahne v nakročených šľapajách, alebo zmení trať, sa nedá odpovedať jednoznačne 

a nerozvetvene. Na margo úvahy o výraznejšej výpravnosti sa ale celkom jednoducho

„doberieme“ k súhlasnému rozuzleniu hádanky. Prostredie už netvorí len bežná civilizačná

kulisa uzavretých budov a nejaké drobné adrenalínové zbehnutia do horského alebo cestného

exteriéru. V tomto románe sa nestriedajú len múry, rodiny a domácnosti.

 Afganistan je viac ako cudzia krajina. Je to krajina, v ktorej panuje celkom iný druh nepokoja,

 čo dodáva próze zaujímavý rozmer. A nič na tom nemení ani zdanlivá opotrebovanosť témy.

V analógii so súčasným vojnovým konfliktom sa každý funkčný nedostatok inej, vojnou

 nedotknutej krajiny, javí ako úplná banalita. Či už je to Taliansko, domovina postáv tohto

 románu, alebo ktorákoľvek iná (európska či neeurópska) – obyvateľsky pohodlná

 a bezpečná „rezervácia“.

Súkromné drámy však majú kvalitnú živnú pôdu aj pod plášťom všeobecného bezpečia,

 to si autor dobre uvedomuje. Medzi správy z bojiska zasúva globálne nepodstatné, ale

 individuálne zásadné „civilné“ príbehy, ktoré by mohli byť drobným odkazom k Prvočíslam. 

Dokonca by sme sa tu mohli pustiť do horlivého porovnávania a zdržať sa pri spoločnom

 motíve súrodeneckého páru, ráňania a zraniteľnosti ľudskej schránky či rodičovskej

 manipulácie s dieťaťom - tu s ešte väčším akcentom na jeho telo. A to by sme ešte

 nemali na muške partnerské vzťahy. Zrazu by sme však mohli zistiť, že v reálnom živote 

sami imitujeme, povedzme, svojho suseda, pretože aj on má počítač, manželku,

psa...

Vráťme sa však k telu s malým té. Nech si to slovo pootočíme z ktorejkoľvek strany,

 alebo - kamkoľvek ho položíme, všade ako motív tesne prilieha k deju. S trochou 

 opovážlivosti by sa dalo povedať, že by fungovalo v titule akéhokoľvek románu, v ktorom

 vystupujú ľudia – známe to „zhluky buniek“ vymodelované do viac či menej estetického 

tvaru, ktorý podlieha času a klimatickým podmienkam podobne ako pôda či strom.

On je to svojím spôsobom závideniahodný titul. A autor z tohto svojho nápadu systematicky

ťaží a neustále ho svojmu čitateľovi pripomína. Slabšia stránka tela pritom v románe  prevažuje

nad silnejšou. Niežeby nebolo naskicované aj pri sile a v odhodlaní, častejšie ho

tu však nachádzame slabé, nerozhodné a zlyhávajúce. A nepríťažlivé - pri výživných opisoch

fekálnych úkonov, v omrvinkách epidermy, v kusoch, ktoré už nikdy nikto neidentifikuje...

A aj keď sa na scéne zjaví niečo ako správa o pôvabe tela, nikdy nie je omamná, pretože jej

sekunduje napríklad zronenosť a ľahostajnosť vdovy. Pôvab žien tohto románu vôbec 

(popri etických a iných rozporoch) maskuje najmä nedostatok jemnosti, čím krásne nahráva

 vecnému až cynickému rázu celého románu.

Keby som mala autorovi niečo vytknúť, bola by to trochu veľká nálož talianskych mien.

Ale to je len malý subjektívny povzdych, žiadna výhrada voči množstvu figúr, ktoré sa ujali

 rozprávačskej úlohy, aby ukázali aj svoj rub, keďže absolútne rovnú hru hrajú len samé

 so sebou – ako je to už majiteľom tela, ľuďom, celé veky vlastné. A keďže my, čitatelia, 

na jednej strane používame pozorovateľskú optiku, ktorou nám jednotlivé postavy 

predkladajú ich románoví kolegovia, a na strane druhej využívame príležitosť vidieť veci

zvnútra, tak voči telám tohto románu volíme tie najobjektívnejšie možné súdy. Nemôžeme si

pomôcť, a dokonca aj takú prvoplánovo negatívnu figúru, akou je Cederna, začneme mať 

svojím spôsobom radi (v masážnom lásky hniezde mu rozumieme možno viac ako jeho 

sympatickejším druhom). A keďže názvy kapitol pôsobia ako znepokojujúce predzvesti,

ktoré vedome navádzajú na stopu, ešte nejaký čas predtým, než takzvane stratíme niektorú 

z postáv, ktorá je nám blízka, sa navigované tušenie na viacerých miestach postará o napínavý

čitateľský zážitok.

Krycie mená pre najsilnejšie obrazy, ktoré sa mi vybavia do dvoch sekúnd: 

ovce, posledné maily, had, „hubárčenie“ ľudských ostatkov, psychoterapia, tráva...

Ak v prípade Paola Giordana panovali nejaké skeptické nálady okolo možnosti úspešného

 nadviazania na debut, potom boli zbytočné. Autor, našťastie, nepodľahol naliehavému hlasu

čitateľskej obce a nechal ju vyčkávať tak dlho, aby nemala nárok na sklamanie. Sám pritom

získal čas na prípravu, v tomto prípade nevyhnutnú. Neemotívnym jazykom„uplietol“ slušný hlúčik

 postáv, ktoré v dobe strategických PC hier strieľajú do skutočných ľudí, pod kožu však zaliezajú

 s väčším dosahom, ako keby ich vnucoval „podbiedzavou“ rétorikou literárnych vyvolávačov sĺz.

Miroslava Svobodová