Rozhovor s Lacom Deczim

Stačí si  predstaviť,  ako  si v našich  luhoch a hájoch niektoré kapely  pod 

enormnou reklamnou masážou strihnú raz za čas pár vystúpení pre tisícové 

zástupy, aby band, ktorý tu prakticky bez páuz odohrá nejakú päťdesiatku 

koncertov, pôsobil ako zjavenie.

Kým ja som mala pocit, že by si Celula New York v úvode európskeho turné 

 (Skalica, Jezuitský kostol) zaslúžila početnejšie publikum, Laco Déczi bol

prekvapený, že prišlo veľa ľudí.

Ani povestná akustika kostola, ktorá ukázala inštrumentalistom i divákom 

svoju dvojsečnú tvár, ani teplota na hranici znesiteľnosti nezabránili pánom 

na pódiu v tom, aby predvádzali také kúsky, že vám z nich nevyhnutne musela 

klesnúť sánka.

Ako vám vyhovovala akustika tohto priestoru? Pasovali ste sa s tým trošku?

No, pasovali, hodne. Je to nezvyk, pretože občas tie rany, čo idú od bubnu, poču-

jeme neskoro, takže sa netrafíme do toho rytmu. Ale už sme si málinko zvykli.

V otázkach zvuku ste asi perfekcionisti, predpokladám...

Snažíme sa. My sme sa naučili jednu vec. Že dobrý zvuk robí hudbu. Špatný zvuk 

ju kazí.

Pochopiteľne, keď človek odvedie taký výkon, prečo si to má nechať pokaziť

zvukom?

Príde nejaký špatný zvukár a všetko je zle. To sa nám stalo už veľakrát. Hrali sme 

niekde na festivale, tam bol úplný blbec, takže to dopadlo vždy špatne.

Univerzálny zvuk pre celý festival?

My si, vždy keď hráme na festivale, postavíme svoju vlastnú aparatúru.

Asi sa nemusíme baviť o tom, že je dôležité mať okolo seba kvalitných

muzikantov. Mimochodom, kde sa dajú „kúpiť“?

Dvaja chlapci sú Česi, ale pracujú so mnou v Amerike.

Synátor je jasný...

Synátor je Američan – viac ako 28 rokov. Takže chlapci sú z Prahy, ale stále 

pendlujú medzi New Yorkom a Prahou.

Stáva sa niekedy, že sa výborní muzikanti odrovnajú tým, že si nesadnú 

ľudsky?

Tu je všetko v poriadku.

Čo v hudbe nedokážeš stráviť?

Hlavne, čo nemôžem stráviť, to je český a slovenský pop, také to spievanie.

Ten rozhlasový – otravný.

To je hnus. Je toho veľa, ale zase si myslím, že to je dobre, že je toho tak veľa, pretože

oni zaplavili rádiá, televíziu, všetko. Tam je len ten spev, tam nič iné nie je. Na hajzloch

to hrá, na letisku to hrá, všade. Ja myslím, že ľudia sa toho nažerú. To nemôže vydržať

navždy. To už presahuje ľudský normál.

Ja myslím, že naopak. Že ľudia sú natoľko nadopovaní, že už bez toho nedokážu

existovať.

Oni ale ničia malé deti. Ja som niekde videl nejaký street festival alebo niečo, kde

púšťali  týchto spevákov, tieto hovadiny. Deti si už myslia, že hudba je ten spev.

To už sú také sústredené likvidačné procesy.

Likvidačné procesy. To je dobré slovo.

Ja rada počúvam Český rozhlas (II), ale keď pustia hudbu, tak ho vypínam. 

Tam je tá hudobná dramaturgia úplne mimo. Bomba sú napríklad trampské 

songy.

To je strašné. Trampuj, trampuj, vykrúcaj. Ja ti niečo poviem. Občas sa mi stane, 

že nemôžem chrápať, tak si pustím televíziu. A tam dávali v noci bluegrass, poznáš 

to. Tam hrajú úplne ináč ako tu. Oni tam tak šlapú v rytme, to mesto je také muzikálne...

Kým títo chuji, čo tu hrajú, nemajú rytmus, takže potom hrajú - Jeníčku, já jsem tam 

byl, a teraz behajú, doba sem, doba tam. Oni na to nemajú. Oni sa to nikdy nenaučia.

Tam prídu takí starí fotri, husličky a tak, a to šlape jak hovado. 

A títo tu hrajú - tlááá tlááá tlááá. Sú prepchaní tými knedlíkmi a neviem ešte čím.

Takže Američania skrátka majú v tele rytmus.

Tak to áno. Oni to majú.

Má v sebe rytmus každý?

Ani tam nemá každý rytmus. Ja som hral aj s černochmi, ktorí nemali rytmus.

A obecne. Má každý človek schopnosť vnímať rytmus?

To neviem. Vieš, čo? Máme vyskúšanú jednu vec. Keď niekde začneme hrať nejakú 

latinu a prídu tam mladí, ktorí nás vôbec nepoznajú – devätnásť, sedemnásťroční, 

a začnú tancovať, tak tam si uvedomím, že to je v rytme, že to ich zoberie. Keby to 

nebolo v rytme, tak oni prestanú tancovať a budú sa len pozerať, keď to nešlape. 

Musí to byť presne. Tá muzika musí byť presná. V tom to je.

A nepresní hráči idú cez playback. Pristúpili by ste niekedy na playback?

Tak my tiež nahrávame playback, keď robíme desku. Robíme playbacky. Keď 

nahrávame tri, štyri trumpety za sebou.

Ja som myslela skôr v televízii. Príde frajer, otvára do mikrofónu ústa a robí 

veľkého muzikanta...

Tak to nie. Tam nie. V Amerike neexistuje playback v televízii. Neexistuje.

Vráťme sa ešte k spevu. Čo máš proti spevákom, keď vynecháme tých, 

čo sú počuť z rádií?

Ja proti nim nič nemám. Ja som to rozhodol  tak, že oni nemajú s hudbou nič

spoločné. Nemyslím operní speváci.

Ale tak aj váš basista si dnes trošičku zaspieval.

No. Ale sú aj speváci, ktorých mám rád, samozrejme. V Amerike sú nejakí. Ale, 

že by som saz toho posral, to sa nedá povedať.

Operní speváci, tí sú úžasní. Ťažké veci... Tí chudáci živoria z ruky do huby. 

A príde nejaká pizda, ktorá začala v pondelok spievať, a v sobotu už má utajený 

telefón, aby jej nikto nevolal.

Ale ja ti niečo poviem. To tak bolo vždy. A aj to tak bude. To sa nikdy nezmení.

To sa nikdy nezmení?

Ja som sa bavil so starými Američanmi a hovorím, ako to bolo v šesťdesiatych 

rokoch. Všade sa hralo skoro zadarmo, no a potom začal ten spev a všetko išlo 

do hajzlu.Tam tiež zapneš rádio a oni tam do večera spievajú. Len s tým rozdielom, 

že je to v rytme a je to muzikálne. Títo spievajú úplne na hovno. Celá Európa 

spieva špatne.

Hudba by nemala byť o tantiémach, ale o takomto živom hraní. Ako často 

vlastne hrávate?

Keď ideme na turné, to sú tak dva mesiace, tak vždy hráme tak päťdesiatpäť kon-

certov.

A mimo turné?

A mimo turné v Amerike hrávame tak raz do týždňa, niekedy štyrikrát, päťkrát, 

niekedy nie je nič. Hlavne keď ideme sem a zase sa vrátime, tak zase musíme 

zháňať kšefty. Pretože zmizne z očí, zmizne z mysle. To je hneď. Uvoľní sa miesto 

a hneď sú tam ďalší muzikanti. Tam je strašne veľa muzikantov. A hrozne dobrých.

Dá sa dnes v jazze ešte povedať niečo nové? A je vôbec nutné chcieť v ňom 

povedať niečo nové?

Ja neviem, či je to nutné. Sú ľudia, ktorí trpia chorobou, že niečo vymyslia, ale

nedotiahli to. Nezvládli to staré dokonale. Takže oni to preskočia, a to tam je 

potom poznať. Ono, väčšinou  tí ľudia, čo už niečo vymysleli, tak to vytvorili 

prirodzene. Ovládali ten základ a potom naň niečo nadstavili. Ako Coltrane, 

Brown alebo Cannonball Adderley. Tí na to mali.  Pretože tí mali strašnú zásobu, 

techniku a všetko, takže tam to tak vyplynulo. 

Niektorí ľudia sa ale tak snažia, tak nasilu, že potom je to také.., no, dokrivený 

človek.

S Lacom Deczim sa zhovárala Miroslava Svobodová; Foto: František Vnouček