Čitatelia, ktorí si už na tomto mieste zvykli na istú monotematickosť výberu literatúry, budú
možno prekvapení, že medzi súčasnou svetovou beletriou teraz "leží" aj nanovšie dielko
Mudr. Igora Bukovského, PhD. Návod na prežitie pre ženu. Je to skrátka kniha z iného
"podnebného pásma", v ktorej beletristické prostriedky prežmurkávajú len v lúčoch humor-
ných vstupov.
Vždy, keď do nejakého literárneho či hudobného periodika prepašujem tému jedla/ výživy,
alibisticky to vysvetľujem vlastnou teóriou o tom, že kreatívni ľudia väčšinou pristupujú
s kreatívnym zápalom aj ku gastronómii. A tak, ako sa vo svojom obore nenechajú obalamú-
tiť samozvanými umením, ani v prozaickejšej oblasti potravinárskeho priemyslu sa nedávajú
podviesť stuženými tukmi či prezlečenou múkou. Niežeby medzi nimi neboli aj asketickí
jedinci, ktorých jedlo skôr zdržuje, ako napĺňa...
Autor Návodu na prežitie pre ženu (AKV/ 2013) je aj v tejto knihe verný originálnej tran-
skripcii odbornej informácie do civilného jazyka. Kniha má rytmus a spád, na jednom
mieste sústreďuje prísne vyselektované poznatky k témam, ktoré síce stačí zadať
do vyhľadávača, tie však môžu v rôznych variáciách na výklady a vysvetlenia nabrať až
loterijný charakter. Aj o tom bude v tomto rozhovore reč.
Dnes sme tu hlavne kvôli vašej novej knihe. Nie je ťažké, pri tom počte titulov,
ktoré už máte za sebou, neopakovať sa?
Neopakovať sa? V čom? V názve, alebo vo vete?
V informáciách.
Nemyslím. Jednak výskum prináša stále nové informácie, ktoré sa dajú pre mňa už niekam
zaradiť, kategorizovať. Mne sa tie veci proste za dlhé roky štúdia spájajú, rozširuje sa
celá tá informačná štruktúra. Aj v mojich registroch v ambulancii, myslím v poličkách
a tak, ale aj v hlave. Ukázalo sa mi tiež - po tých rokoch a pri tých knihách, že štýl, ktorý
používam, je pre ľudí prijateľný a zrozumiteľný. Takže toho štýlu sa držím.
A informácie sa dajú, nevravím, že prinášať donekonečna nové a nové, ja sa o to ani
neusilujem, ale skôr ich uvádzať v nových kontextoch.
A potom - aj život sám prináša množstvo podnetov, na ktoré treba reagovať a s ktorými sa
treba vysporiadať. Napríklad momentálne je tu nejaký paleotrend a sú tu také všelijaké
mýty ako kokosový tuk, agávový sirup, kozie mlieko, ale aj veľké témy ako epigenetika.
Proste veci, ktoré ma stále držia v strehu a baví ma to naštudovať. Práve kvôli tým
najnovším trendom, ktoré sú ale skutočne také, že high science – a to je genetika
a epigenetika, som si teraz objednal niekoľko veľkých, ťažkých a drahých kníh. A zaujímajú
ma oblasti, ktoré sa vynárajú a zjavujú a otvárajú sa nám ďalšie obzory. Takže za tou mojou
prácou je aj veľký objem štúdia. A úrovní, ktoré dnes to poznanie prináša, je toľko, že, či
už sa zaradíte na molekulárnu úroveň, alebo na takú úroveň makro, že už sa to dá vidieť na
tanieri, tak je toľko zaujímavých vecí, že sa toho opakovania ani neobávam.
Aj ste ju držali, tú knihu, v ruke?
Samozrejme, mám ju aj tu, v taške...
Úprimne. Ja keď vidím medzi knihami návod na čokoľvek, tak sa doňho nepozriem.
Keďže vás nejakou sprostredkovanou formou - cez literatúru - poznám, tak sa
toho nebojím. Know - How knihy inak nemávajú vysokú úroveň.
Áno, ale viete, čo je zaujímavé? Že keď som vydal knihu Návod na prežitie pre muža v roku
2006 prvý krát, tak vtedy existovali iba návody na použitie práčky a umývačky, a v knihách to
nebolo. A teraz sa, zrazu, objavilo toľko návodov, dokonca aj niektorí slovenskí autori použili
slovo návod do názvu svojej knihy.
Moment, tak potom ste tu priekopníkom návodu.
Takto som to nechcel povedať. Ale pravda je, že prišla vlna "návodov“ a som rád, že som
bol pri jej zrode. Pri tejto knihe pre ženy som si uvedomil, či už to slovo nie je sprofanované,
vy ste to tiež naznačili, ale ja som si povedal, že nemôžem ustúpiť z mojej línie – Návod na
prežitie pre muža, Návod na prežitie pre bejby... A tak som sa rozhodol, že použijem znovu
toto slovo. Pri publikovaní Návodu na prežitie pre muža v roku 2006 som si sformuloval svoj
vnútorný vydavateľský a autorský itinerár, ktorý by mal pokračovať, teda po tom Mužovi,
Bejby a Žene... možno ešte Návodom pre seniorov a Návodom pre športovcov. Hovoria mi,
že aj tínedžeri, to chceme!
Ja so práve chcela povedať, že tu vypadla jedna veková kategória - tínedžeri.
Nie, ona nevypadla. Ja tu však zase nemôžem suplovať úlohu aj Ministerstva školstva...
Aj zdravotníctva...
Áno. Ja sa snažím, robím, čo môžem a robím to tak, ako ma to baví, tak, ako vládzem.
Neviem, či k nejakým ďalším knihám ešte dôjde. Momentálne sa cítim strašne unavený,
vyhorený a vypísaný.
To je prirodzené, pretože tá kniha je relatívne objemná.
A trvalo mi to deväť mesiacov. Tiež sa mi smejú, že to je zase nejaký marketingový ťah. No
nie je, proste to trvalo deväť mesiacov ako tehotenstvo. Ale mňa to písanie a produkcia kníh
fakt baví. Pre mňa je úžasné na tom to, že nie som len v pozícii autora, ktorý je naháňaný
vydavateľom, ale že ja si tie knihy v podstate celé vymyslím a nakoniec mám tú odvahu
dať to do tlačiarne. Pracujeme ako veľmi malý, ale veľmi funkčný tím. Spolupracujem
s jazykovou korektorkou (Darina Matisová) a s grafikom (Vladimír Pakši), ktorí sú úžasní,
milí, fantastickí, zodpovední ľudia. Častokrát potrebujem aj fotografku (Jana Ardanová), tá je
tiež zvyčajne stabilná. Nič z toho by však nefungovalo bez mojej nenahraditeľnej asistentky
Vierky Pašiakovej.
Vyhovuje mi práca v malom tíme, pretože je to také rodinné a navyše sa tak vyhneme
zbytočne dlhým diskusiám a dohadom. Ja si to celé vymyslím, tak producentsky: text,
grafiku, obálku, fotografie... Samozrejme, ja to viem len škaredo nakresliť, ale môj grafik
to vie výborne urobiť a fotografka nafotiť. Takže toto nie sú žiadne kúpené, alebo dokonca
ukradnuté fotky z fotobanky. To sú veci, ktoré majú svoj príbeh. Dokonca v prípade Návodu
na prežitie pre bejby je na obálke taký maco, ktorý je fakt obrovský, pretože ten chlapec
vedľa neho má dva roky. Toho maca som hľadal asi pol roka. Až som ho nakoniec objavil
na Amazone, tak som si ho dal poslať, ale keďže už sme to potrebovali veľmi rýchlo, prišiel
letecky a to bolo drahšie ako celý maco. Má na sebe našité záplaty, ktoré som mu vystrihol
a dal našiť. Keď fotografka urobila kasting a mali sme vybrané dieťa, kúpil som mu oblečenie
a fotilo sa. A potom sme ešte s fotografkou robili fotografie toho maca, ktoré sú použité
v knihe ako ilustrácie k jednotlivým kapitolám. Možno stojí zato občas odkryť aj takéto
pozadie, lebo v tej chvíli to už možno aj pre čitateľa má trošku inú cenu. Je to osobnejšie.
Keď si to potom pozriete a listujete a vidíte, ako ten maco drží farebnú vrtuľu v rukách
a kýva vám rukou...
Pre mňa je na celej práci to úžasné, že sa nemusím s nikým hádať o tom, ako sa to urobí,
kedy sa to urobí, kto to urobí a tak ďalej. Je to veľmi náročné, lebo plníte mnoho funkcií, ale
je to pre mňa fascinujúce. Je to oveľa väčší zážitok, aj adrenalínový, povedzme, ako bungee
jumping. Verte mi, vydávať a predávať knihy na Slovensku – to je fakt veľký adrenalín!
Kedy píšete?
Ja píšem v noci, väčšinou. Od malička mám, čo sa kreatívnej práce týka, režim nočnej sovy.
Cez deň nie som schopný veľmi kreatívne pracovať. Takže keď sa o deviatej začnú vypínať
svetlá a svet, tak ja sa vtedy zapínam. A píšem častokrát až do rána.
To trošku odporuje tomu zdravému životnému štýlu.
Neviem s tým nič iné urobiť, proste ja cez deň nie som schopný... Keď už je veľmi zle, tak
samozrejme potom musím aj cez deň pracovať aspoň v tom zmysle, že si študujem, chystám
si podklady, poznámkujem si nápady a tak, ale nie som schopný cez deň písať. To proste
fakt nejde.
A je to rušivými elementmi?
Nie, myslím, že o to v tomto prípade nejde. Skôr som to „zdedil“ – videl som to u mamy aj
u otca. Takto to nejako bude. Lebo to je taká tá genetika v úvodzovkách, ktorá sa získava
tým, že ako deti všetko pozorujeme, nasávame a napodobňujeme. Keď žijete s rodičmi, ktorí
v noci pracujú a píšu alebo niečo tvoria, tak to máte na celý život aj vy.
Ale vráťme sa ku knihe. Prvé, čo by ma ako potenciálneho čitateľa odradilo, by bolo
asi to, že ste začali kožou, nechtami, vlasmi, pretože by som ju pokladala za nejakú
bežnú príručku pre ženy. Pochopiteľne to tak nie je a aj tieto kapitoly idú dosť do hĺbky.
Ale chcem sa spýtať, či je to téma, ktorú ste chceli mať čo najrýchlejšie za sebou,
alebo je to téma, ktorá len mala priameho adresáta knihy, ženu, spoľahlivo nalomiť?
No, toto je dobrá otázka, ale ja neviem, či na ňu mám nejakú sofistikovanú odpoveď.
Rozhodne tie kapitoly nevznikali tak, ako sú tam zoradené teraz. Pretože to proste tak nie je.
Takže chronológia je iná.
Áno. To, ako to vznikalo, je iné. Teda to poradie, v akom to vznikalo je iné, než je v knihe.
To už sú také tajomstvá z môjho zákulisia. Na rozdiel od, povedzme, autora detektívky alebo
románu, ja nemusím písať ten text tak postupne.
Ono, ani tá kniha sa nemusí čítať postupne.
Presne tak.
Ja som ju tiež čítala z rôznych kútov.
Fajn. Vy si možno celý život neotvoríte nejakú jednu kapitolu, ktorú nebudete potrebovať.
Takže aj v tomto mám, povedzme, výhodu. Z druhej strany je to potom náročnejšie ustrážiť,
aby, keď dávam odkazy na jednotlivé kapitoly, alebo sa odvolávam na iné časti a texty, nič
nevypadlo, aby som vás neposlal do slepej ulice. Keďže to písanie trvá niekoľko mesiacov,
tak sa to môže ľahko stať. Preto všetky tie odkazy znovu overujeme, kontrolujeme – je to
naozaj mravčia práca.
No ale v knihe pre muža celý text začínal kapitolou Oko. A ja som si povedal, že nechcem
znovu začínať okom, že koža je ten prvý, pre mňa určite, ten prvý priamy kontakt so ženou.
A keby ste začali naozaj tou najnepríjemnejšou témou, bolo by to pH?
Vy to máte ozaj načítané celé. Nie, určite nie. Zase prezradím niečo zo svojho súkromia.
Viete, alkohol nepijem, ale bola jedna kapitola, pri ktorej som si musel naliať pohár vína.
A nie hneď na začiatku, ale po troch dňoch, keď už som mal pocit, že už to dávno malo
byť skončené. A ja som sa stále potácal niekde uprostred tých príprav a rozpísaného textu
a nejako som nevedel, ako to celé urobiť. A teraz moja otázka. Ktorá to bola kapitola?
Skúsite si tipnúť?
Netuším. Ja by som tipovala práve tú o pH.
Nie, tá bola veľmi jednoduchá, ľahká a rýchla záležitosť. Bola to kapitola Cukor and Co.
Kapitola o sladidlách. Takže vidíte, že to teda nebola žiadna problematická kapitola ako,
povedzme, Pohlavné orgány, alebo niečo, čo by človek asi čakal. Ale pre mňa to bol ten cukor.
Ja som o tom toľko naštudoval až som sa už potom v tom začal úplne strácať a bol som
v jednej chvíli trochu bezradný.
Nebolo to práve tu aj tým pocitom, že by ste sa mohli opakovať? Pretože o cukre
ste už povedali viac ako dosť...
Nie, nie. Bolo to preto, že som mal strašné množstvo informácií a nevedel som presne, ako
s tým celým naložiť. Vlastne sa mi vtedy stalo to, pred čím často vystríham iných ľudí. Že
hromadenie informácií neznamená mať lepšie informácie a urobiť lepšie rozhodnutie. To
sa veľmi často ľuďom stáva. Utopia sa v záplave informácií, ktoré sú nielen protichodné a
rozporuplné, ale je ich tak veľa, že nakoniec už nevedia, čo s tým majú urobiť. Tak ja som si
potreboval naliať pohár vína a zobrať to skratkou ku koncu kapitoly Cukor and Co.
Keď už hovoríte o šírke a zvýšenom nánose informácií, možno teraz vyvrátime
argumenty niektorých ľudí, ktorí tvrdia, že tento typ kníh je zbytočný, pretože
dnes sa už všetko dá nájsť na internete.
Áno, aj s týmto som sa už stretol, samozrejme. S takýmto názorom, ktorý ľudia anonymnne
niekde napíšu. Pracujem však veľmi zodpovedne a poctivo. Nie, nerobím si nárok na
dokonalosť, ale veľmi si dávam záležať na všetkom, čo pustím z ruky. Napríklad k tejto knihe
som si tiež nakúpil a preštudoval veľa špecializovaných kníh, jedna z nich má dokonca 2400
strán. Text, ktorý vzniká na základe môjho štúdia a praxe, má štruktúrovaný charakter, preto
môže mnohým pripadať, že je z internetu. Lenže ja som takto napísal aj Knihu pre muža.
A práve tento štýl podania informácií bol prijatý a ocenený. Nemál som dôvod meniť ho len
preto, lebo internet tu už rozprestrel svoje všemocné krídla a mnohí ľudia sa v ňom stratili.
Beznádejne, zavrela sa za nimi zem.
Informácie má dnes k dispozícii každý, len záleží od toho, z ktorého konca ich chytí.
To by tu potom bolo múdrych ľudí, že?
Tak veru. A druhá vec je, že kto si to aj skutočne naštuduje. To najdôležitejšie sú však zdroje
– ako máte vedieť, čomu na tom internete veriť? Preto stále čítam veľa kníh, sledujem
výskumné trendy a objavy. A poznám tiež niektorých dobrých autorov, nevravím, že
všetkých; poznám väčšinu dobrých pracovísk. Viem, čo si mám vybrať. Aj na tom internete.
Viem, čo si mám vybrať; viem, čomu môžem veriť. Takže v tomto mám možno výhodu,
alebo trochu inú pozíciu.
Čo hovoríte na Raw Food? Tam som z jednej kapitoly, myslím, že o detoxikácii,
pochopila, že tomu asi nie ste stopercentne naklonený.
No, tak to je ďalší moderný trend... On už vlastne moderný ani nie je, pretože to tu už
všetko bolo. Tu už naozaj všetko bolo, len sa to zakaždým inak volá. Raw Food je v podstate
staré frutariánstvo. Pozrite, človek, ktorý chce jesť len surovú stravu, prichádza o potraviny,
ktoré sa nedajú jesť v surovom stave, čo je podľa mňa veľká škoda, pretože musíte škrtnúť
napríklad takmer všetky strukoviny - v surovom stave nie sú bezpečné a vhodné. Z druhej
strany vieme, že existujú látky, ktoré sa po tepelnej úprave v potravinách lepšie vstrebávajú
– karotenoidy napríklad, či vápnik a železo zo špenátu. Vápnik sa z rôznych listových zelenín
vstrebáva niekoľkonásobne lepšie po tepelnej úprave. Je však pravda, že keď jete paradajku
surovú, tak získate veľa C vitamínu. A keď jete paradajkovú polievku, získate oveľa viac
lykopénu. Aj preto si myslím, že je fajn mať v strave veľa surovej zeleniny, ale vôbec nie
je na škodu, keď sa v nej vyskytuje aj dusená, či blanšírovaná. Hovorievam - Nevarte to
na kašu, zelenina chutí lepšie, keď je aj po uvarení trochu chrumkavá. Veď tak, ako má
asi nejaký dôvod, že bol vyšľachtený ľadový šalát, lebo je chrumkavý, tak má zmysel
neuvariť brokolicu na kašu, ale iba tak al dente. Keď to chrumká, že je to pre naše zmysly
atraktívnejšie.
Poďme ešte späť k deťom, i keď by sme prechádzali skôr k inej knihe. Ale toho
som sa chcela dotknúť. Čo vplyv rodiny na výživu, na stravovacie návyky?
Obrovský.
Ako sa dá zabrániť vonkajším vplyvom - podstrkovaniu takzvaných lacných
sladkostí, čo vy často spomínate?
Pretože som tým sám prešiel. Takže je mi to veľmi blízke.
Ako sa teda brániť „podplácaniu“ jedlom, ktoré by ste dieťaťu v ideálnom prípade
nedali? Lenže to dieťa zase nemôže byť úplne odseknuté od okolitého sveta,
pretože by žilo v izolácii.
Áno, presne tak.
Dá sa tomu vôbec nejako zabrániť?
Ja si myslím, že treba zase ten zdravý rozum do hrsti, treba trošku nadhľadu a treba sa
spoľahnúť na to, že keď dáte dieťaťu svoj vlastný príklad v tej najlepšej možnej podobe, tak
bude pre vaše dieťa taký silný a tak hlboko vpísaný, že aj keď sa zjavia nejaké, povedzme,
pubertálne turbulencie, pretrvá a dieťa sa k nemu nakoniec vráti... Ak my nemôžeme jesť
ideálne, nemôžeme očakávať, že naše deti budú jesť ideálne a nemôžeme ani chcieť udržať
naše deti žiť a jesť v nejakých ideálnych podmienkach. Toto je život. To je realita. Zvonka
prichádzajú takéto, pre niektorých z nás, aj rušivé vplyvy. Musíme akceptovať, že to tak je.
Že to sa naozaj nedá úplne izolovať, lebo potom je to už neuróza. Povedal by som, že to
je skutočne o tom, ako dieťa naučiť robiť veci najlepšie, ako sa robiť dajú. A to platí nielen
o strave. A naučiť ich byť odolným človekom, ktorý pozná svoju vlastnú hodnotu. Vedieť,
prečo určité veci robím takto, a byť odolným voči tomu, čo mi okolie potom začne k tomu
prinášať. Myslím rôzne ataky a posmech a všetko to negatívne. Treba vedieť, že prečo a ako
a potom pevne stáť... Ale myslím si, že najľahšie sa to podarí zvládnuť tomu dieťaťu vtedy,
keď je to také prirodzené, keď v tej rodine je to tak, a nie je to inak. Keď sa na nič nehráme,
keď sú veci skutočné a pravdivé. Keď nie je rozpor medzi slovami a realitou. A nikto o tom
nerozpráva, nikto ho nenúti, nikto ho nepresviedča, že toto musíš jesť... Toto všetko treba
povedať dieťaťu v obchode, na poli, v záhrade, ale nie pri stole. A pre dieťa budú potom
takéto veci veľmi prirodzené. Neviem si to predstaviť nejako lepšie.
Lenže v rámci skleníka to síce funguje, ale mimo ten skleník rodiny je to inak.
Hm, práve som sa snažil povedať: Nevytvárajme skleník.
Ale to okolie človek predsa len veľmi neovplyvní.
Robte veci najlepšie, ako viete, a tým už bude aj vaše dieťa naformátované na to, čo má
robiť. A zase hovorím, že to platí nielen o výžive... A súčasne tým bude aj „imunizované“,
do istej miery, voči všetkým negatívnym vplyvom. A keď raz príde dieťa s tým, že, tam sme
mali McDonald alebo hamburger alebo niečo, čo ste mu vy nikdy nedali, tak žiadna panika,
prosím. Dobre si premyslite, či vaše zdesenie alebo hnev pomôžu vášmu dieťaťu a či to bude
v tej chvíli tá najlepšia lekcia.
Vy vôbec často hovoríte u tom, že u nás je kultúra založená...
Nastavená.
Nastavená na tento formát. Že babička neprinesie dieťaťu omaľovánku, povedzme,
ale v rovnakej cenovej kategórii mu prinesie napolitánku, napríklad.
Alebo, že vyzdvihne dieťa zo škôlky a namiesto toho, aby sa s ním šla hrať, tak robia
palacinky.
Tak aj my robíme palacinky. Rozdiel je len v tom, že z celozrnnej múky.
Na palacinkách ako takých ja nevidím nič zlé. Hovorím skôr o tom, že sa láska, spoločnosť,
priateľstvo a blízkosť sa veľmi často spája s tým, že sa buď nakupuje jedlo, pripravuje
jedlo, alebo sa to jedlo konzumuje. Alebo sa ide do cukrárne, alebo na zmrzlinu... Malo by to
vyzerať skôr takto - Poď, ideme sa spolu bicyklovať, ideme si spolu maľovať, ideme si spolu
modelovať. V našej kultúre by bolo zvláštne, keby stará mama vyzdvihla dieťa zo škôlky
a zobrala ho do parku, kde by išli pozorovať mravenisko. To by bola taká dosť neštandardná
stará mama. Alebo starý otec, ktorý by zobral vnúčika zo škôlky a zobral by ho do parku
zbierať gaštany a robiť si tam gaštankov. To sú dnes už veľmi výnimoční dedkovia.
Ja som takého mal.
Dnešní dedkovia sú možno aj viac zaneprázdnení – ako napokon všetci.
Ale hovorím o tom, že keď už idú do škôlky po svoje vnúča, tak radšej s tým, že ideme spolu
niečo dobrodružné podniknúť, a nie robiť palacinky.
Ani tie neurobí každý. Ja viem, beriem to doslova. Ale ono je jednoduchšie kúpiť
nejakú tyčinku, pretože to je pársekundová záležitosť. U tých palaciniek by som
to videla tak, že im starý rodič aspoň venuje svoj čas.
To je pravda, ale stále je to o tom jedle. Iba o tom jedle. To je ten problém.
Na druhú stranu, vy ste napísali takú krásnu kapitolu o čokoláde, a teraz to vyzerá,
že tým skoro pohŕdate.
To rozhodne nie, čokoládou rozhodne nepohŕdam. Čokoláda je úžasná vec. Už len preto,
že som na nej závislý:) Ale naučil som sa jesť horkú, a keď som to ja dokázal, dokáže
to každý. A je to o tom, ako som tam napísal, že či bude čokoláda váš otrokár, alebo váš
kamarát.
Ale tá kapitola je pojatá naozaj veľkoryso.
Páči sa vám?
Mne sa páči. Veľmi úsmevná. Takže áno. Ale vráťme sa k tomu, že kultúra je
u nás nastavená tak, ako sme to pred chvíľou prebrali. Že je to teda naozaj o tom jedle.
Áno. Ja zvyknem tiež povedať, že keď ľudia v Holandsku oslavujú narodeniny a stretne sa
rodina a kamaráti, tak sa stretnú niekde na lúke. Prídu tam na bicykloch, na kolieskových
korčuliach a zahrajú si bedminton. Každý zje to, čo si donesie. Je to pre nás strašne
nezvyčajné. Ale zvyčajne to takto prebieha, naozaj. Ten, kto oslavuje, tak donesie nejakú
fľašu, nejakú rozmrazenú tortu z obchodu, ale je to hlavne o tom, že sú ľudia spolu. Hrajú
sa, zasmejú sa, rozprávajú sa a strávia nejaký čas spolu a zase ide každý domov. U nás je to
len o tom, že sa to chystá, varí, pečie, potom sa ľudia stretnú pri stole, rozpráva sa o tom,
aké to je, ako sa to urobilo; kuchárka bedáka, že sa jej niečo nepodarilo, a toto jej prihorelo.
Všetci sú síce spokojní, ale ona sa musí prejaviť, že s niečím nie je spokojná. Všetci sa
najedia, napchajú a potom tam pri stole sedí napríklad dvanásť odkrvených mozgov, ktoré si
nemajú čo povedať.
Takže konverzácia je tiež utlmená.
Takmer typické slovenské nedeľné popoludnie.
Vy máte skúsenosti aj s prípravou receptov. Zdravá výživa a gurmánstvo. Nebije sa to
navzájom? A vôbec. Čo hovoríte na gurmánstvo?
Gurmán je človek, ktorý sa prežiera a gourmet je...
Tak gourmet. To je ďalší level. Ja viem.
Gourmet je ten človek, ktorý má rád dobré jedlo. To nie je na vašu adresu, to je na adresu
väčšiny slovenských médií a narábania s cudzími slovami. Gurmán je totiž ten, kto
sa potrebuje najesť do prasknutia. Stačí si pozrieť nejaký francúzky slovník. A gourmet
je ten, ktorý má rád dobré jedlo. A tu je ten rozdiel: jedlá z mojich kuchárskych kníh,
nevravím, že všetky, musia chutiť každému, ale sú tam jedlá, o ktorých mi niektorí ľudia
povedia - toto je fantastické, to si robíme, to aj môj muž, ktorý nikdy nič také nechce, tak to
strašne miluje. Takže zdravé jedlá môžu byť naozaj veľmi chutné. Aj keď sú jednoduché.
Tento rok v januári som účinkoval v televíznej kuchárskej relácii na Slovenskej televízii,
Tajomstvo mojej kuchyne, u pani Magálovej. Pripravil som svoj vlastný originálny recept,
ktorý som vymyslel špeciálne pre tú príležitosť. A nie je to nič zložité: celozrnná cestovina
s bielou cibuľou, lahôdkovým tofu a čiernymi olivami – keď to veľmi zjednoduším. A ten pán
predseda poroty Pavel (Pavel Pospíšil) to vám je veľmi náročný kuchár, ktorý má ako jediný
z československých kuchárov michelinovskú hviezdičku. A on bol z toho úplne nadšený.
A nehral to?
Nemyslím, že je to človek, ktorý niečo hrá. On naozaj nie.
To už je potom od takého človeka poklona.
To práve áno. Ja som si tiež povedal, že toto bolo veľké vyznamenanie. A že sa mi to tam
tak zrovna podarilo... Ale chcel som tým skôr ilustrovať, že aj veľmi jednoduché jedlá
môžu byť veľmi chutné. Dnes jedna gastronomická vetva smeruje práve k tomu – kvalita,
jednoduchosť a pôžitok. Aj Jamie Oliver ide napríklad týmto smerom, že varí jednoduché
jedlá, ktoré sú výborné.
On tiež v minulosti, keď sa naňho napojím, narazil na to, že kuchárky v Británii nevedia
variť, ale len zohrievať a fritovať. To je jedna vec...
Aj v Amerike.
Aj v Amerike. A keď ich takzvane preškolil, tak narazi na druhú, oveľa väčšiu bariéru,
že deti nechcú jesť skutočne varené jedlo. Povedzme, že to jeho jedlo nie je stoper-
centne zdravé, ale snaží sa používať...
Kvalitné suroviny.
Kvalitné suroviny, mať v jedálničku zastúpenú zeleninu...
Aj keď v tomto trebárs zase vieme, ale to už je skôr odborná téma, že mrazená zelenina
býva často kvalitnejšia ako surová. Hovorím však mrazená zelenina, nie polotovary.
Tu bola reč o rybích prstoch a "hranolkách"...
Áno, ja viem. Jasné. Ja len chcem pripomenúť, že mrazená zelenina môže byť častokrát
hodnotnejšia ako čerstvá. Lebo sa zmrazí veľmi rýchlo po zbere. Kým tá čerstvá stojí
niekoľko dní po ceste a v obchode a u vás v chladničke, kým ju zjete.
To pozná každý, kto má záhradu a odtrhne si ten hrášok a vie, že o päť, šesť
hodín už to nie je ono.
Čokoľvek. Paprika, paradajka, marhuľa, čokoľvek.
Mrkvu „zohýbame“ už na druhý deň, takže preto je ju treba vykopať tesne pred použitím,
kým tá z marketu vydrží pekná relatívne dlho.
To ale nie je nevyhnutne chémia, skôr lepšie technológie, ako to všetko uskladniť. Aj počas
transportu, aj počas toho skladovania. Tam ja teda nevidím zase nejaký zásadný problém.
Keď vy vytiahnete v záhrade mrkvu, tak jej prerušíte korene a príjem vody a niekde ju
položíte, no tak schne. Oni ju nenechajú v takých podmienkach, v akých ju necháte vy.
Veľkovýroba využíva podmienky, ktoré sú už nastavené technologicky, nie chemicky.
Technologicky z hľadiska teploty, vlhkosti a regulácie prirodzených procesov dozrievania.
Banány napríklad, ktoré tam kdesi nasekajú mačetami totálne zelené a naložia ich do lodí,
tak sú balené tak, aby ten etylén, ktorý uvoľňujú ako svoj regulačný plyn na dozrievanie,
bol odsávaný, a tým pádom nedozrejú. A potom sa zase tu, v dozrievacích komorách, ten
etylén pridá do ovzdušia a banány dozrejú. Na tom nevidím nič nebezpečné, alebo chemické,
alebo zlé. Jednoduchá vec. Poznáme určité procesy a naučili sme sa s nimi narábať. Druhá
vec je, že sa zomelie niečo, čo ani nevieme, čo všetko a napchá sa to do niečoho, čo už
ani nie je črevo, nasype sa tam soľ, nasypú sa tam emulgátory, stabilizátory, aby to bolo
ružové, a predáva sa to ako mäsový výrobok. Alebo sa biela múka zmieša s tým najlacnejším
a najhorším tukom, veľkým množstvom cukru, všetko to dochutia umelou arómou a predáva
sa to ako „oplátky s orieškovou príchuťou“. Toto je podľa mňa skutočný problém.
Poďme sa radšej rozprávať o tých knihách.
Ešte k tej vašej. Sú tam aj multimediálne odkazy....
Áno, toto je kniha – a to tiež asi škrípe zopár ľudí zubami, že som si to dovolil, ktorá ako
prvá slovenská kniha má multimediálny charakter.
Bola to pre vás výzva?
Ja som si to vymyslel, takže to nebola výzva, bol to výmysel :)
Taká osobná.
Zábava. Bola to inšpirácia, ktorá prišla a bola to zábava to realizovať. V niektorých
okamihoch aj stres, ale ten sme zvládli. Je to na svete a myslím si, že aj toto bolo prijaté
celkom dobre. Aj ocenené. Okrem toho, že sú cez knihu prístupné priamo rôzne animácie,
PDF texty a sety fotografií, povedzme nejakých cvikov, tak kniha obsahuje aj štyridsaťdva
pesničiek, ktoré sa dajú priamo spustiť a prehrať. A na to je tiež celkom dobrá odozva.
Ako sú tu potom ošetrené autorské práva?
Som naozaj veľmi pedantný človek, takže som si to všetko odkonzultoval s právnikmi a je to
v poriadku. Pretože dávame na pesničky len odkaz.
Je to pojaté ako bežný link, ako bežná citácia.
Áno. A preto sa niektorí pýtajú, prečo tam nie je to cédečko. Jednoducho preto, že to by sa
nedalo zaplatiť, samozrejme.
A teraz poďme k iným knihám. Čo práve čitate, ak niečo čítate?
Zvyčajne čítam fakt že veľa. Mám otvorených, alebo rozčítaných niekoľko kníh naraz.
Ide to? Ja toto totiž neviem.
Nemal som s tým problém, pretože zvyčajne sú to úplne iné žánre a obsahy a tak. Ale teraz
som narazil, pretože medzi knihami, ktoré mám momentálne rozčítané, je jedna, ktorá
konfrontuje názory Stephena Hawkinga, toho slávneho fyzika a ateistu, ktorému sa v hlave
veľmi často, zhruba s pravidelnosťou dvadsať rokov mnohé veci otáčajú o stoosemdesiat
stupňov. On vymyslel čierne diery, ktoré teraz nedávno zase zrušil. Ale to je v poriadku,
treba počkať, až sa jeho životné dielo uzavrie a potom sa uvidí, kam vlastne dostal. Čiže
mám rozčítanú túto knihu a súčasne druhú, ktorá zase podobným štýlom konfrontuje
ďalšieho vedca a ateistu Richarda Dawkinsa. A teraz som si prvý krát uvedomil, že, áno, tu sa
mi to nejako pletie. Tak som si vravel, že by som asi mal jednu stopnúť, aby som v tej hlave
neurobil naozaj veľký chaos. Okrem toho čítam niečo historické a tiež Dušana Dušeka aj
Daniela Heviera. Čítam tiež niečo o tej epigenetike a na Vianoce som dostal aj detektívku – tú
som ešte neotvoril. Ja som skôr ale na také krátke poviedky, takže znovu som si čítal Zdeňka
Svěráka. Teraz mi však fakt prevažuje viac odborná, filozofická, politologická, historická
a taká odbornejšia literatúra, než niečo veľmi zábavné.
V rámci odbornej literatúry potom teda dávate prednosť širokoplošným textom a v rámci
beletrie poviedkam. Z časových dôvodov zrejme.
Áno. Tie poviedky sú fajn tak pred spaním:)
Tak asi ste ochotný venovať takejto literatúre menej času, aby to nebolo na úkor tej
profesnej, nie?
Čo ja viem? Nie, neviem. Ale mám za sebou ako decko strašne veľa kníh. Takže tej beletrie
už som si svoje odčítal. Nevravím, že všetko, ale veľa. Odkedy som sa naučil čítať ako
šesťročný, v prvej triede, samozrejme. Jedna z prvých kníh, ktoré som čítal, bol trojdielny
Winnetou. V prvej triede na základnej škole. Rodičia museli neskôr predo mnou z knižnice
odkladať knihy, lebo stratili kontrolu nad tým, čo všetko čítam. Mali sme tam napríklad
Solženicyna a podobné veci, tak to radšej schovali, lebo v tej dobe asi nebolo veľmi
bezpečné, aby ja som hovoril, že som čítal Doktora Živaga ako osemročný.
Takže ja som s tou knihou bol stále, alebo veľmi často. A teraz tá beletria... Je to fajn,
tie krátke poviedky sú dobré tak pred zaspaním. Alebo na dovolenke niečo. Tú detektívku.
Možno. Ale zase už som rok a pol nebol, takže tiež sa k tomu veľmi nedostávam.
Čo sa týka hudby, ja som narazila len na pár tých multimediálnych ukážok, myslím,
že máte radi takú jemnejšiu, pohodovejšiu muziku. Je to tak? Trafila som sa?
Neviem. Ale áno, som dosť romantický:) Jasné, je to môj súkromný výber, ktorý sa
na nič nehrá, len chce byť osviežením a ochutnávkou hudby, ktorá sa v našich rádiách nehrá,
vôbec. Nemám rád hudbu, ktorá je kakofonická. Len preto, aby som bol zaujímavý? V podstate
mi nesedí žiadny pre mňa kakofonický zvuk, či už to má techno podobu, alebo to má
podobu experimentálnej hudby či strašne tvrdého metalu. Ak to nemá melódiu a harmóniu,
nepočúvam to, bola by to od mňa len póza.
(S Mudr. Igorom Bukovským, PhD. sa zhovárala Miroslava Svobodová/Foto: archív AKV)
