Paolo Giordano: TĚLO (ODEON/2013)

Na otázku, ktorá tu pred časom padla, totiž, či to Paolo Giordano vo svojom

druhom románe potiahne v nakročených šľapajách, alebo zmení trať, sa nedá 

odpovedať jednoznačne a nerozvetvene. Na margo úvahy o výraznejšej 

výpravnosti sa ale celkom jednoducho „doberieme“ k súhlasnému rozuzleniu hádanky. 

Prostredie už netvorí len bežná civilizačná kulisa uzavretých budov a nejaké drobné 

adrenalínové zbehnutia do horského alebo cestného exteriéru. V tomto románe 

sa nestriedajú len múry, rodiny a domácnosti. Afganistan je viac ako cudzia krajina. Je to

 krajina, v ktorej panuje celkom iný druh nepokoja, čo dodáva próze zaujímavý rozmer. A nič 

na tom nemení ani zdanlivá opotrebovanosť témy.

V analógii so súčasným vojnovým konfliktom sa každý funkčný nedostatok inej, vojnou 

nedotknutej krajiny, javí ako úplná banalita. Či už je to Taliansko, domovina postáv tohto 

románu, alebo ktorákoľvek iná (európska či neeurópska) – obyvateľsky pohodlná a bezpečná 

„rezervácia“.

Súkromné drámy však majú kvalitnú živnú pôdu aj pod plášťom všeobecného bezpečia, to si 

autor dobre uvedomuje. Medzi správy z bojiska zasúva globálne nepodstatné, ale individuálne

zásadné „civilné“ príbehy, ktoré by mohli byť drobným odkazom k Prvočíslam. Dokonca by 

sme sa tu mohli pustiť do horlivého porovnávania a zdržať sa pri spoločnom motíve 

súrodeneckého páru, ráňania a zraniteľnosti ľudskej schránky či rodičovskej manipulácie

s dieťaťom - tu s ešte väčším akcentom na jeho telo. A to by sme ešte nemali na muške 

partnerské vzťahy. Zrazu by sme však mohli zistiť, že v reálnom živote sami imitujeme, 

povedzme, svojho suseda, pretože aj on má počítač, manželku, psa...

Vráťme sa však k telu s malým té. Nech si to slovo pootočíme z ktorejkoľvek strany, 

alebo - kamkoľvek ho položíme, všade ako motív tesne prilieha k deju. S trochou  

opovážlivosti by sa dalo povedať, že by fungovalo v titule akéhokoľvek románu, v ktorom 

vystupujú ľudia – známe to „zhluky buniek“ vymodelované do viac či menej estetického

 tvaru, ktorý podlieha času a klimatickým podmienkam podobne ako pôda či strom.

On je to svojím spôsobom závideniahodný titul. A autor z tohto svojho nápadu systematicky

ťaží a neustále ho svojmu čitateľovi pripomína. Slabšia stránka tela pritom v románe  prevažuje 

nad silnejšou. Niežeby nebolo naskicované aj pri sile a v odhodlaní, častejšie ho tu však

nachádzame slabé, nerozhodné a zlyhávajúce. A nepríťažlivé - pri výživných opisoch

fekálnych úkonov, v omrvinkách epidermy, v kusoch, ktoré už nikdy nikto neidentifikuje...

A aj keď sa na scéne zjaví niečo ako správa o pôvabe tela, nikdy nie je omamná, pretože jej

sekunduje napríklad zronenosť a ľahostajnosť vdovy. Pôvab žien tohto románu vôbec (popri 

etických a iných rozporoch) maskuje najmä nedostatok jemnosti, čím krásne nahráva vecnému 

až cynickému rázu celého románu.

Keby som mala autorovi niečo vytknúť, bola by to trochu veľká nálož talianskych mien.

Ale to je len malý subjektívny povzdych, žiadna výhrada voči množstvu figúr, ktoré sa ujali

 rozprávačskej úlohy, aby ukázali aj svoj rub, keďže absolútne rovnú hru hrajú len samé 

so sebou – ako je to už majiteľom tela, ľuďom, celé veky vlastné. A keďže my, čitatelia, 

na jednej strane používame pozorovateľskú optiku, ktorou nám jednotlivé postavy 

predkladajú ich románoví kolegovia, a na strane druhej využívame príležitosť vidieť veci 

zvnútra, tak voči telám tohto románu volíme tie najobjektívnejšie možné súdy. Nemôžeme si 

pomôcť, a dokonca aj takú prvoplánovo negatívnu figúru, akou je Cederna, začneme mať 

svojím spôsobom radi (v masážnom lásky hniezde mu rozumieme možno viac ako jeho 

sympatickejším druhom). A keďže názvy kapitol pôsobia ako znepokojujúce predzvesti,

ktoré vedome navádzajú na stopu, ešte nejaký čas predtým, než takzvane stratíme niektorú 

z postáv, ktorá je nám blízka, sa navigované tušenie na viacerých miestach postará o napínavý

čitateľský zážitok.

Krycie mená pre najsilnejšie obrazy, ktoré sa mi vybavia do dvoch sekúnd: 

ovce, posledné maily, had, „hubárčenie“ s ľudskými ostatkami, psychoterapia, tráva...

Ak v prípade Paola Giordana panovali nejaké skeptické nálady okolo možnosti úspešného 

nadviazania na debut, potom boli zbytočné. Autor, našťastie, nepodľahol naliehavému hlasu

čitateľskej obce a nechal ju vyčkávať tak dlho, aby nemala nárok na sklamanie. Sám pritom

získal čas na prípravu, v tomto prípade nevyhnutnú. Neemotívnym jazykom„uplietol“ slušný hlúčik 

postáv, ktoré v dobe strategických PC hier strieľajú do skutočných ľudí, pod kožu však zaliezajú 

s väčším dosahom, ako keby ich vnucoval „podbiedzavou“ rétorikou literárnych vyvolávačov sĺz.

Miroslava Svobodová