Malá reminiscencia na film Pražákům, těm je hej

 Pražský výběr má za sebou minuloročné jesenné turné a tohtoročné jarné, do ktorého bol zaradený aj (z vlaňajšieho termínu preložený) bratislavský koncert. V tejto chvíli má pred sebou už len limitované festivalové vystúpenia. Na budúci rok je v pláne koncertné vákuum a práca na novom albume.  Ďalší rok by sa mal preniesť na pódiá. To už sme v roku 2015, ak sa nemýlim.

 Znie to ako dokonale premyslený plán, ktorý musí samozrejme rátať aj s bočnými projektmi muzikantov. Na môj vkus priveľmi dlhodobý, najmä ak si uvedomím, že nie všetci členovia zostavy sú rovnako zaťažení. Ľudia, ktorí poznajú nesúlad v ich záujmoch, kolízie externých aktivít a ambivalentnosť sily osobností budú zrejme o dokonalosti tohto plánu trochu pochybovať A to ani nemusia poznať legendárnu bahnovú scénu  Michaela Kocába a Michala Pavlíčka z filmu Pražákům, těm je hej  (réžia: Karel Smyczek, Michael Kocáb/1990),  ktorú svojou otázkou rozdúchal Roman Lipčík (v tom čase známy hlavne z týždenníka Mladý svět).

 Štart patrí Kocábovi:

 „Pan Pavlíček, například, se již tři roky systematicky věnuje skupině Stromboli.“

 „Pan Kocáb nezahálel a systematicky se tři roky věnuje scénické a filmové hudbě,“ kontruje Pavlíček.

Konfrontácia „Stromboli versus Odysseus“  (opäť citát z filmu), ktorá sa v prskancoch blata nádherne rozvila do súboja plného ironických rovín, býva najoceňovanejšou časťou filmu, ktorý  pri príležitosti renezancie tohoto ansámblu nezaškodí pripomenúť. Podobne ako nikdy nezaškodí akýmikoľvek prostriedkami pripomínať nebezpečenstvo totalitného režimu, napríklad toho, ktorý u nás ešte pred dvomi úbohými desiatkami rokov (a niečo) mával vlajkami, čo sa v deje aj v tomto štylizovanom dokumente s plnokrvnými funkcionármi rozhodujúcimi o bytí či nebytí kapely, schvaľujúcimi a vyraďujúcimi, krajne primitívnymi a pritom krajne nebezpečnými.

Každý herec, ktorý sa zhostil úlohy boľševického poskoka, podal vo svojej roli brilantný výkon. Najviac to asi „schytal“ Miroslav Štibich, ktorému jeho slizká figúra vyšla na mieru podobných reálnych figúr, ktoré sa po roku 1989 z väčšej časti odkotúľali do mierne prestavených pozícií a strašia tam „v mene dobra“ dodnes. Pred inváziou nasledovníkov treba občas vylepiť pred národ reminiscencie na cenzúry, zákazy a likvidácie silných osobností, inak sa zbláznia z nostalgie po časoch, z ktorých cez ružové okuliare vidia len sociálne istoty.

Takže. Miroslav Štibich – skvelý. Vynikajúca bola aj jeho asistentka v podaní Simony Stašovej či Boleslav Polívka, ktorý vo svojom krátkom „esenbáckom“ vstupe radí verejnosť pohoršujúcemu Pavlíčkovi „rozejděte se“.

Možnosť voľby medzi slučkou, elektrickým kreslom a gilotínou, groteskne podfarbená rozdovádzaným skandovaním S. Stašovej „Ať žije Čok!“, je  opäť taká symptomatická, že sa znova podpisujem pod to, čo tu padlo pred chvíľou. Pripomínať, opakovať…

O réžii už bola reč, scenáristicky túto experimentálnu snímku obstrali páni Kocáb a Pavlíček. Bezprostredne po páde režimu musel film v divákoch vyvolávať iné pocity ako dnes. Sama som sa vtedy po odchode z kina začala zaujímať o Pražský výběr, ktorý som dovtedy poznala len sprostredkovane, tak veľmi vo mne rezonovala absurdná, satirická, poloreálna podobizňa „polozakázanej“ skupiny, ktorá na rozdiel od ideovo nezávadných umelcov dokázala naplniť pokladne.

 Za pozornosť stojí dlhý komentár k tiulkom filmu a úsmevná „pitka“ s Frankom Zappom, ktorý sa akosi „stratil v preklade“, vlastne obraze, pardón.

O tom, že sa dá celé roky pestovať oddanosť poslucháčov na dvoch albumoch, svedčí aj úspech skupiny v oboch kolách turné. Niežeby neexistoval aj album Běr, ktorý vznikol v celkom inej etape vývoja PV, na aktuálnych koncertoch sa však muzikanti sústredili na Straku v hrsti a Výběr.

Ja som si z každého kola turné dala jeden koncertný kus.. Prvý z nich ma ohúril a kvôli druhému budem chcieť veriť tomu, že optimizmus, ktorým je tento nový krok Pražského výběru osvietený, je naozaj na mieste.