Petra Hůlová: Macocha (TORST/2014)

Ak mi v posledných prózach Petry Hůlovej niečo chýbalo (ako ste si tu napokon mohli

prečítať), v Macoche  som to našla. Môžeme tomu hovoriť cinknutie, prvopohľadové

ohúrenie, piata chuť. 

Kniha sa číta asi tak, ako v nej plynú autorkine myšlienky. Rýchlo a eruptívne. Ideálne by

bolo dať si ju v jednom kole a potom nad ňou v nejakom zvukoprázdnom priestore

hĺbať. Dobrať sa druhého konca, dočítať ju aj v sebe. 

Hoci je tu hlavnou postavou úspešná autorka "lepkavých" románov pre ženy, Macocha

by v knižnici jej čitateliek zahniezdila asi len omylom. Pre človeka, ktorý v čítaní nepre- 

feruje červenú, je nezdolateľný naivný román, milovník extrémnej romantiky zase 

nezdolá prózu, v ktorej sa konflikt týchto dvoch svetov písania s nadhľadom rozoberá.

Aj na to je treba myslieť, ak máte pocit, že predchádzajúci odsek, ktorý sľubuje

plynulé čítanie, nekorešponduje s ďalšími riadkami, ktoré skutočným čitateľom 

červenej knižnice neodporúčajú knihu o jej zákulisí.

Už sme si povedali, kto je hlavnou postavou. Bez ohľadu na to, čo má táto spisova-

teľka braku odpité, je možno najuhrančivejší jej pozorovateľský záber. To, ako v nie-

koľkých vetách sfúkne hovorovým jazykom tému s veľkým esejistickým potenciálom

a bez veľkých rečí vystihne jej gro. A pritom je to stále šialený monológ alkoholičky,

ktorá až chaoticky opúšťa témy a svoje teraz sústavne kríži so svojím vtedy.

Ale pozor, nie tak nepremyslene a náhodne, ako by sa pri nedbalejšom čítaní mohlo

zdať. Aj zdanlivo opustené a nedokončené témy sa v jej nehoráznom myšlienkovom

vodopáde vracajú späť. To už má však pod palcom autorka tejto autorky.

Petra Hůlová veľmi plasticky vystihuje neutešenosti všedného dňa všednej ženy, ktorá

má síce pozastaveniahodný zdroj obživy, o to viac ju ale zasahuje nutný kolobeh po-

vinností matky a údržbárky domácnosti. Je tu (až príslovečná) susedka Blažková, ktorá

sa jej s ctižiadosťou otrávených a nemilovaných žien vyhráža sociálkou. Z hľadiska 

susedského ostrozraku je totiž zjavné, že spisovateľka plní svoje povinnosti pomerne

nekonvenčne, čiže neuspokojivo. 

Sú tu jej muži, jej deti - malé i dospelé, obťažujúce i postrádané. Každý je niečím

iný, všetci však majú podobné ukázňujúce pripomienky, podobné výstražné vetičky.

Aj preto po celý čas tušíte, že by mali byť naplnené...

Petra Hůlová má v zásobe kvantá prirovnaní, a to až také, že na ne na začiatku

ani nestačíte s dychom. Dokáže byť vysoko obrazná a rovnakou mierou aj vtipná.

Dokonca aj tam, kde by si to človek z opatrnosti nedovolil. Napríklad keď hovorí

o svojej zdvihnutej sukni, o sukni malého dievčaťa, ktoré nedostalo výstražný

signál v podobe ponúknutého cukríka, a preto ani nemalo dôvod neposlúchať,

je to v súvislosti s castingom na film so  Sagvanom Tofim. Takže nemôžete

nemyslieť na to, ako ďaleko siaha autorkino psychologické uvažovanie, keď

príde na chýbajúce cukríkové memento, a je to naozaj horké čitateľské sústo,

a zároveň sa neusmievať nad nápadom zavliecť do spomienky ikonickú postavu 

Mr. Tofiho. Hůlovej je skrátka temný humor vlastný asi tak ako metaforickosť

a sarkazmus. Podobných miest je tu teda viac. 

Skákanie do záchrannej siete, vysvetlenie modrín sociálnej pracovníčke, príprava

detí na "rekreačný pobyt" v detskom domove, neotrelé techniky ich umlčovania...

"...a jestli je lepší vysypat do kýble patnáct balení velkých lentilek (stačí

 na dvě až tři hodiny klidu, je to prověřené), do aleluja nechat běžet v televizi

 dětské pořady, nebo tu smečku zpohlavkovat, záleží na tom, zda jim

 přejete špatné zuby, špatné oči nebo základy lidské slušnosti."

Machocha má množstvo úžasných momentov. Balkónové scény, bezprostredné

spiklenectvo s "feťáckou" komunitou, opileckú sebadeštrukciu, spisovateľský

egoizmus, kapitolu T. K.

A nebola by to Petra Hůlová, keby nepodráždila konzervatívneho čitateľa náložou

perverzity a vulgárnosti.  Bohemistka Markéta Kittlová v relácii ČT 

Jasná řeč Josefa Chuchmy kritizuje  (okrem iného) práve množstvo použitých vulga-

rizov, ktoré jej pripadajú nefunkčné, alebo až nekompatibilné s postavou spisovateľky, 

ak som to správne pochopila. V tejto súvislosti si dovolím poznamenať, že vulgarizmy síce 

evokujú skôr ľahké ženy (=Umělohmotný třípokoj), čo však neznamená, že by spisovateľky 

tieto slovné barličky používali len v ohrození zdravia a cnosti. 

Ale áno, Hůlovej  provokačné "údenie" už môže niekomu pripadať ako veľmi

nevkusný prvý plán. A niekde inde je iná várka čitateľov, ktorá si presne to isté

slovné dráždenie zvesela užíva. Rozloženie emócií je podobné ako v prípade

kritika a kritika. Ženy a muža. Dvoch konzumentov, čo výborne vystihla televízna

debata, ktorú naozaj odporúčam. Spoločne s knihou Macocha.

A som si istá, že ma za to veľa ľudí nepochváli. Skôr by som stavila na prevahu

tých, ktorí by ma za tento tip odmenili inzultáciou.

Miroslava Svobodová