Časozberná "mánia" Heleny Třeštíkovej vyvoláva s každou novou snímkou nemalé očakávania.
Pri použití tejto metódy zohráva významnú úlohu aj šťastie na výkyvy v deji. Popri takých kompo-
nentoch, akými sú remeselnosť, vytrvalosť, empatia a schopnosti odísť v pravej chvíli, pochopiteľne.
Takže. Šťastie sa v tomto prípade dostavilo. Totiž filmárske šťastie, aby som bola presná.
Vybraný objekt, hovorme tak Jakubovi Špalkovi, skrátka nesklamal. A tak vznikol film
o veľkom odhodlaní, ktoré, ako sa ukáže, nie je priateľské voči osobnému životu. Pracovná
a osobná rovina tohto nevyfabulovaného príbehu sa pritom neustále prelínajú, čo významne
podmieňuje práve nepokoje na poli súkromného života. Bohémsky život medzi divadelnými
kulisami asi nebude jednoduchý, keďže nejde o výnimočný stav, ale trvalé následky spolužitia
s človekom, ktorý je posadnutý prácou do takej miery, že zabúda na seba aj na ľudí, ktorým
nie je ľahostajný.
Sledujeme ho, ako v novembri 1989 láme totalitnú epochu našich dejín. Vidíme ho bezhlavo
zaľúbeného, to sú asi najjemnejšie a najnevinnejšie okamihy filmu. Neskôr pozorujeme
vytriezvenie z veľkej lásky, poeticky nasnímané usadenie v kompletnej rodine, samotu,
ďalšiu zo žien...
Nepochybujem o tom, že ak niekto vníma Jakuba Špalka ako výnimočnú osobnosť českej
divadelnej scény, po tomto filme jeho hodnotenie ešte o level stúpne. A to aj napriek tomu, že
v názoroch na financovanie divadla sa sám so sebou s časovým odstupom značne rozchádza
a ľudsky občas pôsobí egoisticky a tvrdo, najmä v citlivej téme súvisiacej s posledným vzťahom.
Akokoľvek po režisérkinej podpásovej otázke nebudí sympatie, s jeho vysvetlením, zachádzajúcim
až do čierneho humoru, sa nedá nesúhlasiť.
Helena Třeštíková nakoniec odišla v správnej chvíli, a to dokonca dvakrát. Prvý raz predčasne,
vďaka čomu divák stratil na osem rokov niť. O to razantnejšie však potom vyznela výrazná fyzická
zmena a celkom iná životná rola.
A odchod číslo dva... Lepší moment na ukončenie vyše dvadsaťročného filmového projektu si ani
nedokážem predstaviť. A aj keď mi napríklad v dokumente Katka niektoré štylizované miesta
(prúd vody stekajúci po Katkinej takmer "troske") trochu prekážali, malá štylizácia (alebo skôr
trochu zavádzania partnerským dialógom) na záver tejto snímky fungovala opačne. S emotívnou
zmesou slzy v oku a smiechu musel divák po titulkoch s náladou filmu ešte nejakú chvíľu pobudnúť.
A nakoniec ani neprekážalo, že pochmúrna atmosféra Života s Kašparem vôbec nekorešpondo-
vala s rozjasneným tropickým počasím za stenami príjemne klimatizovaného kina Hvězda.
Miroslava Svobodová
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Neboli nájdené žiadne príspevky.
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
