43. Letná filmová škola bude mať príchuť Švédska.
43. Letná filmová škola bude maž príchuť Švédska.
O tom, že Švéedsko nie je len IKEA a...
Nick Cave: 20 000 dní na Zemi
27.07.2014 03:13
Réžia: Iain Forsyth, Jane Pollard
Aby Nick Cave podal chronologicky ukáznenú výpoveď o svojom živote v prísne rezanom
dokumente bez nápadu, to od neho určite nikto nečakal.
Bez veľkých rečí. Nestalo sa.
Tandem Iain Forsyth, Jane Pollard a Nick Cave, ktorý s touto dvojkou spolupracoval
na scenáristickom poli, vybrúsil memoárovú dvadsařštyrihodinovku, alebo inak - životný deň
s poradovým číslom dvadsať tisíc, do absolútne netabuľkových tvarov. A to za úchvatnej
pomoci hravej a vynaliezavej kamery.
Ťažko povedať, ako môže tento film pôsobiť na človeka, ktorý Nicka Cavea nepozná.
Najprv ním otrasie nepríjemný zvukový podkres obrazovej "sekanice" z jeho života
a potom toho chlapíka, ktorého možno niekedy zazrel a možno ho aj niekedy počul, no
poznať ho predsa len nepozná, vidí, ako sa s naširoko otvorenými očami pozerá na budík,
ktorý ho má vylomiť zo spánku. Lenže on nespí. A už v tej chvíli musí byť jasné, že tu
nepôjde o bežnú dokumentárnu reč a že chlapík, o ktorého ide, by si inú interpretpretáciu
ani nezaslúžil. A je možné, že keď film skončí, človek, ktorý o Caveovi skoro nič nevedel,
si nájde jeho hudbu a do rána už nebude počúvať nič iné - buď preto, lebo jej nemôže prísť
na chuť, alebo preto, že jej na chuť už niekde na začiatku noci prišiel (ja som takto
kedysi po nejakom spise o Jimovi Morrisonovi objavila The Doors. A nehovorím to len
preto, lebo v Caveovi stále viac a stále častejšie počujem niečo z Mr. Mojo Risina).
Čo si budeme nahovárať, Nick Cave nestrieľa objemným hlasovým rozsahom. Jeho moc tkvie
v jeho uhrančivosti - a o tej môže po tomto filme ťažko niekto pochybovať. Fikciou švihnutá
snímka, polodokument a polohraný film, všetko a nič niekde nad žánrom, je veľmi intímna
aj bez investigatívneho besnenia v skrytých novinárskych otázkach. Rolu novinára si tu
dáva terapeut, ktorý sa v realite venuje trochu inej profesnej zábave, a možno aj preto sú
jeho otázky také, aké sú a Cave na ne neodpovedá konvenčne, ale rozpažene a filozoficky.
A takto sa mu dostávame na dreň viac, než pri nevkusnom prieskume jeho drogovej
a kopulačnej činnosti. Niežeby nehovoril o návykových látkach a mlčal o žene. No v jeho
podaní ste sa u jedného museli cez zamyslenie smiať a u druhého počas výtrysku prirovnaní
presne pochopiť stav, ktorý opisuje.
Je tu veľa humoru. Nečakane veľa na takú temnú postavu, akou je Cave. Aj tu sa dá ťažko
odhadnúť, či všetko zachytí aj nezainteresovaný divák. Napríklad LaLaLa Kylie Minogue
(Can´t Get You Out Of My Head), ktoré na okamih zaznie z autorádia a Cave ho bez pohnutia
tváre vypína. Znalí však v tomto prípade museli byť vo väčšine, súdiac podľa smiechu. A áno,
príde aj na kauzu absurdné spojenie s popovou bábikou Kylie. Ale nebudeme tu predsa
vyšeptávať všetko...
Cave možno nepatrí medzi najlepších spevákov, rozhodne sa však nemusí krčiť v konkuren-
cii najlepších svetových spisovateľov. Tušiť, v akej izbe vznikala jeho "Oslice" (And the Ass
Saw the Angel/A uzřela oslice anděla/Argo: 1997), je fascinujúce. Ono je vôbec fascinujúce
počúvať, ako rozpráva o svojom starom byte, o pódiu, ako uchopuje existenciálne otázky,
ako píše, ako je, ako spieva. Ako sa na koncerte pohybuje intímne blízko publika, ako si
prikladá k srdcu ruku dievčaťa z prvej "lajny" a spieva - Can You Feel my Heartbeat? Can You
Feel My Heartbeat? Can You Feel My Heartbeat? A dievča sa zosypáva, všetci sú omámení,
úplne mimo. Neuveriteľne silný záber.
Človek sa, chtiac-nechtiac, musí zamyslieť nad tým, či by mu na koncerte malo
stačiť, že mu hudba prináša príjemný posluchový zážitok (a o tom som premýšľala polhodinu
pred uvedením filmu práve pri sprievodnom hudobnom programe LFŠ), alebo chce, aby
sa mu podlomili kolená, aby si rozbil "hubu", aby muzikanti hrali tak, ako to v živote nepo-
čul. Alebo... Aby boli takí magickí a uhrančiví, že sa im to isté podarí aj keď nezahrali
tie najkomplikovanejšie prstolamné kusy, aj keď neodspievali tie najvyššie tóny a nevynašli
nič, čo tu ešte v hudbe nebolo.
Dúfajme, že nenastane obávaný scenár, ktorý v úvodnom slove pred projekciou filmu
načrtol hlavný dramaturg Jan Jílek. Totiž, že nie je výnimkou, keď filmy, ktoré majú
na festivaloch najvyššiu návštevnosť, v bežnej distribúcii divácky strádajú. V tomto prípade
by to bolo na zaplakanie.
/Miroslava Svobodová/
—————
Diskusná téma: LFŠ Uherské Hradiště/Nick Cave: 20 000 dní na Zemi (Kino Hvězda)
Neboli nájdené žiadne príspevky.