Konár

Fúka vietor. Cez vločky skoro nevidím. Utriem si predlaktím okuliare. Nepomôže to.

Krajina predo mnou sa ešte viac rozmaže. Keby som si ich dal dole, vietor by ma rezal 

do očí. Aj tak ale chvíľu myslím na to, že ich zhodím.

Idem ďalej. Mohli by byť niekde tu. Zakričím - haló! Výkrik sa len smiešne zrazí s vetrom.

Už budú vonku dvanásť hodín. Mal som povedať, že nikam nejdem. O chvíľu sa začne

stmievať. Sneh je hustý a ťažký. Stojí ma stále viac námahy hýbať nohami. Cítim, ako sa mi

vo vrecku rozvibruje telefón, no zvonenie nepočujem. Možno ich už našli. Vedia, že som 

stratil vysielačku. O chvíľu mi spadne signál a budem v tom úplne sám.

Stiahnem si z pravej dlane rukavicu, rozopnem si bundu a z vnútorného vrecka vyberiem 

mobil. Skloním hlavu a druhou rukou sa pokúšam vytvoriť kryt, cez ktorý nebude na displej

dopadať sneh. Okuliare zosuniem k brade. Keď lepšie zaostrím, vidím na displeji jej meno.

Oči mám za chvíľu plné snehu. Mrzne mi ruka. Schovám telefón a okamžite si natiahnem

okuliare. Stuhnutou rukou nedokážem nahmatať zips. Snažím sa ho zachytiť, no nemôžem 

k sebe pritlačiť prsty. Nejde to. Nakoniec ľavou rukou zachytím lem bundy a červenými 

prstami na druhej ruke švihnem zipsom rýchlo hore, v skutočnosti sa ale posúva len veľmi 

pomaly. Skoro až fyzicky cítim, ako zub za zubom pomaly postupuje ku krku. 

Raz mala na sebe sveter s takým obrovským zipsom. Už vtedy som o nej pochyboval.

 Pozriem sa do strán. Je to skoro zbytočné. Vidím len biele šmuhy.

 Zistím, že vo vrecku nemám rukavicu. Chvíľu mi trvá, kým ju nájdem v snehu. Je mokrá. 

Ani neviem, ako sa mi podarí zasunúť do nej rukáv. Trochu to pomôže. Stiahnem si do očí 

kapucňu a pokračujem. Znova stupídne zakričím. Haló! Vlastne by som mohol kričať čokoľvek. 

Mohol by som ich urážať, vrieskať po nich nadávky, revať proti vetru všetko, čo mi napadne. 

Aj tak je to jedno.

Mali pravdu. Nemal som do toho ísť sám. Ani neviem, čo som  si chcel dokázať. Nebudú 

ďaleko. Ešte by som sa s nimi mohol spojiť, ale každý neúčelný pohyb ma pripravuje 

o telesné teplo. Každé stiahnutie rukavice a ponorenie ruky do vrecka zožerie toľko energie...

Aj tak sú radi, že sa ma zbavili. Keby sa nebáli, že niekde zahučím, ani by sa so mnou 

nebavili. Viem, čo si o mne myslia. A tá vec s vysielačkou... Keď si spomeniem, ako sa tvárili, 

najradšej by som to vymazal. Teraz sú ale dôležití tí dvaja.

 V snehu nie sú žiadne stopy. Nič. Vetrím ako pes. Sledujem každú jemnú preliačinu.

Mám plný ksicht snehu. Tuhne mi pravá ruka. Nikde nikoho nevidím. Revem ako magor.

Haló, halóóó! Aj keď ma nikto nepočuje, krivia sa mi pritom ústa. Haló!

Poznám to tu naspamäť, a aj tak mám problém vytušiť, kde presne som. Je to ako pochod 

po púšti. Mihajú sa predo mnou smietky snehu, konáre stromov vyzerajú ako fantasmagorické 

prízraky, moje stopy nikam nevedú.

Pekelne ma bolia nohy. Mechanicky ich ohýbam v kĺboch a navádzam dopredu. Skúšam

zapískať, ale mám zlepené pery. Pozerám sa na mraky snehu pred sebou a myslím na to, že

by som sa mal báť. Keď si ale predstavím, že by som niekde spadol a zaspal, hovorím si, že

by to nemusel byť až taký špatný koniec. Asi aj preto sa prestanem toľko snažiť o to, aby ma

nepremohla  únava. Mierim dopredu ako sťahovavý vták. Nikto ma pritom nemusí

usmerňovať.

Cítim, ako mi tuhne tvár, z rukavice mi vykĺzne rukáv a o pokožku sa oprie ľadový sneh. 

Nezasuniem ho späť. Mechanicky sa posúvam ďalej. Sotva hýbem nohami. Je to len taký 

šuchot. Ako keď sa deti v papučiach šmýkajú po vyleštenej dlážke. Len to nie je taká

zábava. Šuchnem jednou nohou, potom druhou, potom to namáhavo zopakujem. 

Premiestňujem sa po snehu len silou vôle. Nikam sa už nepozerám. Na nikoho nevolám. 

Je mi úplne jedno, či na nich ešte niekde narazím. Myslím len na to, že chcem byť doma. 

Hodiť do kachlí drevo, priložiť dlane k sálajúcemu teplu, dať si hrnček silného čaju, zapáliť si 

a dočítať knihu.

Miesto, v ktorom mi o zápästie naráža zľadovatený lem rukavice, ma bolí tak, že v ňom

strácam cit.  Najhoršie je, že som si nestihol dať hrubé podkolienky. Je mi, akoby som bol

bosý. Voľné miesto pre podkolienky ten pocit ešte umocňuje. V nesediacich topánkach

ťahám jednu nohu za druhou a strácam pojem o tom, kto vlastne som a aký mám zmysel. 

Na chvíľu sa mi znova vráti omamná predstava, ktorú som predtým pudovo zahnal. 

Že by to vôbec nemuselo byť také špatné. Padnúť práve tu. A potom mi napadne,

aké by to bolo, keby si o mne ľudia hovorili, že som sa tu zložil ako stará baletka. Že som 

chcel zachraňovať iných, a sám som sa z toho posral. To ma na chvíľu znova postaví 

na nohy. Dokonca sa zahanbím, že vôbec nemyslím na tých dvoch, ktorí sú na tom tisíckrát 

horšie ako ja.

Mal by som sa ozvať chalanom. Neviem, či mám ešte signál, ale viem, že určite nemám 

vysielačku. Musím sa usmiať. Je to úsmev, aj keď pri ňom ani nepohnem svalom. Vždy

som si hovoril, aký to musí byť pocit bezmocnosti, keď do niekoho napália paralyzačný

plyn. Teraz si to celkom dokážem predstaviť. Hýbem síce končatinami, ale skoro ich

nezohýbam  v kĺboch. Prsty na chodidlách už skoro nefungujú. Moja vlastná tvár mi pripadá 

ako kamenná maska. Keby som ju ešte dokázal ovládať, pokrčil by som čelo a prižmúril oči. 

Oblizol by som si vysušené pery, ktoré som si doma ničím nenatrel. Na nič som sa nepripravil.

Neviem, čo so mnou je. Vyrazil som si sem ako na flám. Akoby o nič nešlo.

Čudujem sa, že ešte stále postupujem ďalej. Salvy ostrých vločiek mi to vôbec nezjednodu-

šujú, ale idem. Je to to najprirodzenejšie, čo môžem robiť. A predsa do toho vkladám všetko.

Takúto krízu som ešte nezažil. Bude to tým vetrom. Nenávidím vietor. Mráz mi nevadí, ale

vietor ma s istotou odpisuje. Švihá ma do pásiku pokožky medzi okuliarmi a golierom. Vniká

aj pod šál, zvlhnutý od teplého dychu, a vyrába v ňom krehkú ľadovú kôrku. Prechádza

mi po stehnách. Ako ľadové pohladenie. Akoby som mal na sebe len povievajúce nohavice

z tenkého letného plátna, a nie tri priliehajúce vrstvy, ktoré nemajú prepustiť vodu, no krusta

z ľadu na nich drží dosť obstojne.

Znova sa zo seba vytratím. Posúvam sa po praskajúcom snehu. Ľahostajne a bezcieľne. 

Mal by som sa na niečo, na niekoho, upnúť. Asi by bolo správne myslieť na mamu, na koho 

iného? No jediná myšlienka, na ktorú sa zmôžem, ma prenesie k meravým chodidlám.

Mrznú mi zápästia. Pravý rukáv sa mi dokola vyvlieka z rukavice. Aj ľavý začal trochu 

odstávať. Najhorší je ale pocit, že mám topánky bez podrážok. Ako tak prerážam tenkú

ľadovú vrstvu na povrchu snehu, spomeniem si na Creme Brulee. Aj v ňom to vždy pod 

lyžičkou rupne podobným spôsobom. Lenže keď človek sedí v teple za stolom a mláti 

príborom do karamelu, aby sa dostal do mäkkej vaječnej kaše, nebolí ho to, len čaká, že 

príde nejaká zvláštna slasť. Keď si to predstavím, obrátia sa mi vnútornosti.

Každé prelomenie ľadového strupu a zaborenie chodidiel do snehovej kaše neskutočne bolí.

Chlad sa do nich zarýva stále razantnejšie. Miestami sa ten pocit mení až na pálenie. 

Zatváram oči. Idem úplne naslepo. Okuliare mám zanesené od primŕzajúceho snehu. Keby 

nefúkal ten mizerný vietor a sneh by v sebe nemal známky dažďa,  bolo by to oveľa 

jednoduchšie. Možno by sa ani nestratili.

Keď po nejakej chvíli otvorím oči, zazriem v snehu niečo, čo pripomína ľudskú ruku.

Okamžite sa mi zrýchli tep. Vrátia sa mi rysy. Pridám do kroku. Skoro utekám. Alebo 

si len myslím, že utekám. Podídem k tomu. Začnem hrabať ako o život. Rukavicami 

rozbíjam ľadový karamel, odhŕňam sneh, počujem pritom svoje srdce, cítim ho v krku, 

v hlave, v ušiach. Stále viac. Stále ohlušujúcejšie. Úplne zbytočne hrabem ďalej. Aj keď 

mám rukavice plné ľadových hrudiek. Aj keď už dávno viem, že je to len drevený kýpeť, 

v ktorom už nepulzuje žiadna miazga. Zlomený konár, ktorý uviazol v nafúkanom snehu. 

Aj  tak ale hrabem. Stále rýchlejšie. S väčšou a väčšou posadnutosťou vyhrabať niečo, 

čo by som beztak nedokázal predať ďalej.

Trvá mi hrozne dlho, kým prestanem a zostanem kľačať v snehu. Dopadajú na mňa ďalšie

vlhké vločky. Vietor mi prefukuje kožu, šľachy, kosti. Nemám podkolienky, nemám vysielačku, 

nič nevidím, držím ten drevený pahýľ a ani sa nepohnem.