Jonas T. Bengtsson: Pohádka (ODEON/2013)

Pohádka  nie je pre román práve marketingovo atraktívny titul. Takéto jemné a poetické názvy 

bývajú „odpustené“ len autorom, na ktorých sú čitatelia zvedaví. A je jedno, či sa ich román 

ponesie na vlne nejakého lascívneho termínu, alebo to bude takéto jednoduché slovo so zasunutým 

posolstvom o texte, čo zistia až keď sa s knihou zblížia.

Prvé dva romány Jonasa T. Bengtssona (Aminine listy, Submarino )  u nás predbehla ich povesť, 

na ktorú cez zdravý mediálny tlak naviazala aj povesť najnovšieho románu, o ktorom sa už můžeme

baviť na základe osobnej skúsenosti, teda po dôvernom ohmataní všetkých kapitol, po preskúmaní 

faktov a indícií, ktoré nás vedú textom. Hoci v prípade tohto románu sú fakty a indície zahmlené, 

nejasné a nemilosrdne krátené. Čitateľ sa v nich však pomerne rýchlo zorientuje a pomerne rýchlo 

vytuší, že nejasných a neobjasnených miest bude viac. A aj keď ho to niekde naozaj rozčuľuje, 

pretože ako užívateľ čitateľskej výsady intímneho spriaznenia s hlavnou postavou príbehu by chcel 

naozaj dovidieť ďalej, inde mu to ani nepríde. Skrátka si na Bengtssonov model 

nedopovedanosti zvykne.

Aj Pohádka/Rozprávka je len symbol, ktorý si môžeme vykladať rôznymi spôsobmi. Podsúvať 

autorovi, ako to s ňou presne myslel, nie je ani presné, ani rozumné. Šifry by som radšej nechala 

výrobcom šifier, lúštenie zase nejednotnej imaginácii čitateľa. I keď v rozprávke o putujúcom 

princovi a kráľovi by sme si hádam mohli trúfnuť stiahnuť k týmto dvom vyfabulovaným bytostiam 

rozprávky na dobrú noc dvoch putujúcich hrdinov románu samotného. Do temnejších vôd, 

hmotných a nesymbolických, nás táto „rozlúsknutá“ analógia trpko prenesie na ceste k finále 

príbehu.

Aj tak to ale muselo byť krásne detstvo, prehlásila by som k tým, čo o knihe nemajú potuchy, 

aj k tým, ktorí ju už majú za sebou. Detstvo prelezené takou dávkou nestability a dobrodružstva, 

akú by asi žiadne dieťa zo „skleníkového odchovu“ nevydýchalo. Pevné zasadenie do inštitu-

cionálneho režimu vzdelávania, istoty nemenného domova, napätie medzi rodičmi, príkazy 

a výčitky, tresty a odmeny... Nič takého v detstve nášho rozprávača neexistuje.

Román „rozsypaný“ na niekoľko častí (vždy označených rokom) je možno najpútavejší práve

v knihe číslo jeden, tak by som označila časť venovanú detstvu, pretože to, čo príde po nej, 

je už celkom iný príbeh, ľadová sprcha, iný smer a iný svet.  Tým, ako sa v detstve otec prenáša 

a zapracúva do syna, a nie je nikto zvonka, kto by ochranný náter jeho vplyvu narušil či 

spochybnil, vzniká dojem, že je ich pevný vzťah nezlomný. Že za ich previazanosťou už nie je nič. 

Že je nemožné, aby ich zlúčenie niekto rozkopol a rozhodil do opačných koncov.

A ono sa to predsa stane.

Keď sa z malého chlapca - zo strany na stranu - stane skoro dospelý človek, príbeh získa 

rýchlejší spád. Čitateľ sa síce musí prebrať z prekvapenia, zároveň však príjemne nabehne 

na prudšie tempo rozhýbané posunutou osobnosťou chlapca, ktorý, už sám, nesie stigmu 

pôsobenia svojho otca, ale v podstate je to svojbytne uvažujúci jedinec. Čiastočne socializovaný, 

ak to mám povedať takto nepekne. Samozrejme nekonformný, ako inak. Zvláštny, nie však 

v konflikte s očakávaniami spätými s teenagerským pomerom k autoritám a návykovým 

látkam. Hoci, ono vymedzenie a zvláštny pohľad ľudí, ktorí jednoducho nesplynú ani vtedy, 

keď sa tvária, že splývajú, sú čitateľné. Skrátka, niečo nie je v poriadku. To vycítia nielen 

matky kamarátov.   

 „Matky už téměř nevnímám, všechny se na mě usmívají přehnaně přátelsky. Co jsem se 

nastěhoval do téhle čtvrti, tak mi platí  lístky do kina. Jsem ten jiný, ten, se kterým by se jejich  

děti měly stýkat.“ (str. 202)

Skok do roku 1996 je radikálne prebudenie zo sna, z rozprávky. Medzičas neexistuje. Možno ani 

v imaginácii autora fascinovaného veľkými rozprávkovanými príbehmi.

Postava otca je preč. Žije? Sedí vo väzení? V blázinci? To sú otázky, ktoré sa aj napriek 

energickejšiemu rytmu rozprávania neustále vracajú. Čiastočne naznačené odpovede 

v pochmúrnom dobrodružstve s pokrvným príbuzenstvom otca sú opäť len pošteklením, drobnou 

provokáciou spisovateľa, ktorý si rozuzlenia šetrí na neskôr. Hoci, rozuzlenie v jeho podaní opäť 

nepredstavuje úplné „odklopenie veka“, jednoznačnú a vyčerpávajúcu odpoveď.

Ak rok 1996 zaskočil, ďalší posun v rozprávaní už ani tak nezaskočil, skôr sklamal, ak mám hovoriť 

za seba. Sledovať nenapodobiteľného a talentovaného chlapca, teraz už mladého muža, ako 

na pošte (s novou identitou) triedi listy, vám po tom, koľko ste s ním strávili času, nejde tak

hladko, aby ste z toho neboli rozčarovaní. A klamala by som, keby som tvrdila, že tu opäť 

nezapracoval aj moment prekvapenia.

Toto viacfázové rozprávanie, striedanie kratších kapitol s dlhšími, opakované znepokojovanie 

zahmlenými stavmi vecí, zmeny prostredí a postáv, ktoré sa objavia a sprítomnia,  aby sa už 

nikdy neukázali, to všetko veľmi rafinovane účinkuje na bdelosť čitateľa.

Po živote v symbiotickej dvojici – v núdzi povýšenej otcovskou jedinečnosťou na blahobyt 

(patologické záchvevy odložme na inokedy) je tu život v dobre situovanej tradičnej rodine, 

zovretie pravidlami vzdelávacieho ústavu, po ktorom chlapec vždy tak túžil, a teraz ho 

vo svojich kresbách hanlivo znevažuje; potom je tu dospelý človek, pošta, balíky, listy, rutina, 

no kresba a neskôr maľba prestupuje každú zo životných fáz hrdinu tohto komplikovaného 

príbehu. Aj v živote POTOM.

Keby som si mohla vybrať, na ktoré miesto románu by som sa chcela sama vrátiť, bola by 

to vila s úchvatnou majiteľkou a záhradou plnou nepreniknuteľnej spleti exotických rastlín. 

Mystická atmosféra tohto miesta a jedinečnosť starej dámy asi najviac evokovali toľko 

skloňovanú rozprávkovosť diela. Čarokrásne napínavú, desivú a lákavú zároveň. 

S hrozivou neústupnosťou flóry a labyrintom domu, s vábivým tajomstvom v jeho stenách. 

Bol to krásny kus detstva, ktoré smrť, opakujúci sa motív románu, opäť preložil do inej, 

strohejšej rozprávky. Jednej z mnohých. Na nočnú moru sa premení tá najfatálnejšia...

Milénium je nový, nielen symbolicky otvorený priestor - pre poslednú nádielku príbehu ako 

stvorený. V polemike o kladných a záporných románových vyústeniach by som sa tu od stredu 

veľmi jemne priklonila ku kladu, ak sa zaň dá pokladať prechod od čiernej k tmavej.

Viac už nepoviem.
      

Miroslava Svobodová