John Irving: V jedné osobě ODEON/2013

Irvingov či Williamov  dlhý memoárový predslov nás od začiatku pripravuje na slečnu

Frostovú, aby nám predznačenú zápletku. neustále odopieral a odďaľoval.

Popri ústredných postavách sa obaja, Irving i jeho William, pomerne štedro venujú

rozvíjaniu vedľajších postáv - vo filme by to vydalo na pekný lán hercov. Aj titul

románu autor programovo rozvádza do podrobného exkurzu zákulisím divadla

(korunovaného sympatickou postavičkou „dědy" Harryho), takže všetko

spolu krásne korešponduje. I keď čitateľ, ktorý „sa nepozná“ so Shakespearom

či Ibsenom, ony vyčerpávajúce opisy zrejme neocení.

Pokiaľ si niekto myslel, že tento román bude len lacná „odrhovačka“ na tému transsexuality, 

tak sa mýlil. Podobne scestnú ilúziu napokon evokuje už obal,opäť symbolicky

spätý s fetišom z románu  (rozopínanou podprsenkou) a pochybnosťami o pohlaví,

hoci v menej naturalistickej úprave Miloslava Dismana neobsahuje fialové pole

s nápisom Život, láska, sex a inakosť, ktorá pre zmenu „zdobí“ slovenskú verziu románu.

Takto. Predať knihu nie je jednoduché. Na Slovensku to asi platí  dvojnásobne.

V tomto prípade ale môže vyzývavá reklamná nálepka fungovať skôr ako pozvánka

do iného typu knižnice, a ak nabudení čitatelia nenájdu pod obalom vedľa nepo-

pierateľne prítomného života s inakosťou aj dostatok „podbiedzavo“ naservírovaného

sexu a lásky, svoj „Like“ Irvingovmu románu asi nedajú. Bodaj by to bolo inak a otvorilo

im to brány do inej literatúry!

Toto Irvingovo dielo je všeobecne interpretované ako provokatívny spis o sexuálnych

minoritách, nie je výnimkou čítať o ňom ako o románe pre silné povahy. Je otázkou,

či téma bisexuality, homosexuality či transsexuality (románové postavy, tie súčasnejšie,

na sklonku knihy korigujú označenie transsexuál termínom transgender) môže ešte dnes

výraznejšie provokovať. A ak áno, položme si otázku, ktoré pasáže môžu čitateľa znechu-

chutiť tak, že to jeho žalúdok neunesie? Dôvernosti medzi Williamom a slečnou Frostovou?

Žeby taký jemný opis, navyše s nepriznaním pravej role partnera (v prvom kole) niekoho

až tak pohoršil? Alebo je to odpoveď na položenú otázku provokácie a pochybnosti

o rozsahu našej liberálnosti?  

Ak mi na tomto románe čitateľsky niečo prekážalo, bolo to množstvo „odhalení“o sexuálnej

identite postáv, nie sexuálna identita samotná. Stupňujúca sa séria minoritne orientovaných 

charakterov mi predsa len pripadala trochu cez mieru, ale to je len môj názor.

Román má svoje odťažité plochy, veľa znervózňujúcich obchvatov, ale aj veľmi sugestívne 

pasáže. Patria k nim najmä tie, v ktorých účinkuje slečna Frostová, alebo priatelia 

zomierajúci na AIDS. Špeciálne tu sa Irvingovi aj napriek vecnému jazyku

darí preniesť na čitateľa väčší diel skľúčenia, než by sa od jeho rozprávača dalo čakať.  

William Abbott nás prevedie všetkými etapami svojho života. Pochybujúcim detstvom,

neukázneným partnerským prebiehaním zo vzťahu do vzťahu, pozorovaním vlastných

rozporov v iných ľuďoch. Predstaví nám divadlo, spisovateľský stav, obľúbené zápasenie,

neukotviteľnú bisexualitu, ktorá nie je doma ani v tábore väčšinových vzťahov, ale ani medzi 

homosexuálmi, čo je vlastne ústredný problém Villiamovho partnerského kolovania medzi

mužmi a ženami. Sympatické je, že Irving bisexualitu/transsexualitu nevykreslil ako mono-

gamnú selanku, čím ju takzvane poľudštil. Nezáleží na tom, komu svoj román venoval,

dôležité je, že kvôli adresátovi nestratil zmysel pre reálne ponímanie vecí.

Miroslava Svobodová