J.A.R. ZA ZVUKU ARMATOUR/ Klub Fléda/ Brno/ 8.11. 2013

Pre ľudí, ktorí počúvajú J.A.R., by asi bolo zvláštne predstaviť si jeseň bez ich asistencie.

Ako sa im podarilo skĺbiť rozkolísané záujmy všetkýh strán, to vedia len oni, ale podarilo

sa im to (ak nebudeme rátať dva výpadky – jeden koncert zrušený a jeden preložený).

 J.A.R., na rozdiel od Robert Balzar Tria a Illustratosphery, nový album nevydali.

 Ten posledný, Dlouhohrající děcka, napokon nie je natoľko koncertne prevarený, aby sa to

 dalo klasifikovať ako nedostatok. Pravdou je aj to, že napríklad na Stability, Optimistického

 toxikomana, Vidět Boha konec světa alebo také Kosti minulosti (a nebude to len „ovládacou

 pákou“ z refrénu) ľudia počujú, takže ďalšie štúdiové posedenie by až také bezpredmetné

 nebolo, ale nechajme to na prírode…

 Playlist piatočného koncertu rozbehli práve „Dědkové“ (Zlejch starejch dědků je plnej svět)

 z posledného albumu. A že sa to valilo hneď od začiatku ako nepríčetný prúd, to by asi potvrdil

 každý, kto bol pri tom. Pap Muziek, Strejda Brutek, Mydli to, Babička, B-Bus, Ty ho vidíš,

 Otavo má, v ktorej muzikanti vtipne preplávali až do reggae, Potomek Prahy a tak ďalej

 a tak podobne. Čo viac by si už človek mohol priať?

 Ale áno, niekto sa stále vehementne domáhal Kmotra Browna (súhlas), ja by som uvítala aj

 Eko bio green dia, ale ani S Hamasem by to nemuselo viesť ku kontroverziám, že.

 Z Armády špásu by som jednoznačne volila Doufám, z Homo Fonkianz, čo je podľa môjho

 subjektivného feelingu asi najplodnejší album J.A.R., Dokáže basová kytara Fender usmířit

 národy? A ešte vždy by to nebolo všetko. To by ale Vrtulník so svojou „teploušskou“

 diskotékou štartoval o pár hodín neskôr.

 Kapela opäť žala slávu na istotách. Na Splash Horns a komplete inštrumentalistov, ktorí by

  svoj diel práce pokojne mohli trochu podviesť – keby hrešili na to, že pod náruč srandy, ktorá

 prebiehala v predných zónach pódia, sa dá nejaký ten defektík celkom dobre schovať.

 Vokálnou istotou bol pochopiteľne Dan Bárta, hlavný ententainer tohto večera.

 S J.A.R. som zažila aj silnejšie koncerty, počula som aj lepší zvuk. Keby však títo zamestanci

 hudobného priemyslu svoje jesenné turné podnikali len zo zotrvačnosti, museli by byť

 veľmi uveriteľnými hercami, aby im vyšla takáto odviazaná show, ktorú ten člen bandu, čo má

 pletky s „klokotem devadesátých let“ ukončil vrhnutím uteráka davu. A keby nepristál vo výškach,

 ale v rukách niekoho z publika, Roman Holý by to celé nedotiahol zvolaním: „To je znamení!

 Znamení doby!“ 

 Miroslava Svobodová