Ian McEwan: Mlsoun/ ODEON 2013

Asi nebude celkom nezaujaté vyjadriť nejaké rozumové a pocitové stanovisko ku knihe,

ktorú ste dávnejšie prečítali v originále. Už kvôli nevyváženému vzťahu k subjektivite

prekladateľskej tvorivosti, keďže prevod do iného jazyka vidí každý v trochu iných klikoch

a hákoch. Každému pripadá prirodzenejšie a prípadnejšie niečo iné. Navyše, tá hra, ktorú

s nami Ian McEwan v Mlsounovi/Sweet Tooth hrá, je v ďalšom kole odtajená. Ale...

Ale práve vďaka vysvetlenej mystifikácii, nečitateľom len jemne našepkám, rozprávačskej,

ktorú autor dodáva v rouzľujúcom závere románu, si kniha (a je jedno, v akej mutácii) takmer

vynucuje iný prístup. S vedomím toho, ako McEwan manipuluje nielen svojimi postavami, ale

aj svojimi čitateľmi, by to ani inak nešlo. Keď nás uprostred tajných služieb dostane, skoro sa to

bojím povedať, až na romantickú, alebo umiernene romantickú vlnu, celé jeho vcítenie

a vmyslenie do ženy je ešte dvakrát zarážajúcejšie.

Aj keď asi nebude celkom jednoduché previesť McEwana do prirodzenej češtiny, Ladislavovi

Šenkyříkovi to opäť vyšlo. Celkom by mohlo stačiť, že jeho preklad neprovokuje hromadné

zastávky nad hranatými vetami, že si ho vlastne ani neuvedomujete. Je to síce hlúpo znejúci,

zato však funkčný argument.

Ian McEwan dokáže ľavou zadnou vytvoriť krásnu postavu fyzicky nepríťažlivého Michaela

Bearda (Solar/ nech premýšľam, ako premýšľam, na presvedčivejšie vyjadrenie posadnutosti

jedlom neprídem - taká story s čipsami nemá obdoby), rovnako úspešne sa mu darí aj v tele

príťažlivej Sereny - tá v románe Mlsoun rozpráva i nerozpráva príbeh ľudí, ktorí sa motajú

okolo rovnomennej operácie. No a hovoriť o tom, ako sa zhostil postavy Toma, by už dosť

zvádzalo k hľadaniu príbuzných rysov medzi autorom a Autorom. Napokon, kto iný, ako

spisovateľ, má vyšší nárok zobrať si na mušku literárnu scénu a zobnúť pokojne aj do jej

úspešných reprezentantov? Veď na rozdiel od kritika netrpí hruboústou kritickosťou len preto,

že by sám nikdy nič nenapísal:-)

Spoločensko - politická klíma sedemdesiatych rokov nie je zúžená len na bizarnú machináciu

s literátmi. Jej záber je podstatne veľkodušnejší a svojím spôsobom až dokumentárny. Vďaka

fabulačnej obratnosti autora si však príbeh a pozadie nekonkurujú, ale len vtipne vychádzajú

v ústrety. Fiktívne postavy sa v čitateľných narážkach stretávajú s reálnymi - literárnymi,

politickými, akými len chcete. Dobový charakter je vystihnutý s názornosťou fotografického

záberu. Aj keď som osobne nadšená z McEwanovej reflexie súčasnosti, neprotestujem,

pretože popri historickej záznamovosti tu máme jeho provokačnú dráždivosť, čas - nečas.

Na druhú stranu. Raná či ranejšia McEwanova tvorba vyvoláva iné pocity, ako tá súčasná

(teraz nehovorím o etape, na ktorú je zameraný príbeh).

Keby si niekto vybral Mlsouna preto, že pred ním čítal od McEwana napríklad Nevinného,

možno by bol rozčarovaný, lebo namiesto naturalisticky naliehavého provokačného rozprávania

by dostal "len" šarmantne provokujúci príbeh s delikátnymi nuancami, ktoré vyžadujú buď istý

rozhľad, alebo jeho doplnenie. Niektoré sú rukolapnejšie a dajú sa zachytiť hneď, tie

zakuklenejšie neskôr, alebo nikdy.

V každom prípade má zmysel dovoliť McEwanovi, aby vás chytal do svojich premyslených

sietí, aby vás skúšal a spoza rohov svojich narážok sa na vás lišiacky usmieval.

Miroslava Svobodová