Tipy: Haruki Murakami: 1Q84 - Kniha 3 ODEON/ 2013

Už pre geniálny mystifikačný ťah, ktorým pred Knihou číslo tri Haruki Murakami zmiatol čitateľa,

 je nakoniec celkom zaujímavé, že záver trilógie vychádza s takým veľkým časovým odstupom, 

keď už vývoj situácie prijal ako trvalý fakt.

Premýšľam, či je ohľaduplné hovoriť o Aomame ešte vždy v šifrách, alebo ju neinformovanému 

čitateľovi predložiť na rovinu a bez okolkov. Keďže už obal knihy celkom významne našepkáva, 

kam sa v románe odoberie, rozhodla som sa pre otvorenosť.

Teraz od seba budem trochu odpisovať. Niežeby som sa chcela zamerať na tému, ktorou

citát z článku o 1Q84 - Kniha 1 a 2 (ODOEN/2012) spúšťam, kvôli kontextu však začínam 

práve takto:

„Sexuálne pasáže sú, ako sa na tohto autora patrí, opäť kvetnaté, ale vlažné a akoby 

nezaujaté, čo uňho nebýva zvykom. Erotickú nepresvedčivosť však prekonal opismi 

vzájomného hľadania tých dvoch, pocitom z hlavne ponorenej v ústach, zjavením kukly 

v jamke nemocničnej postele, pretnutím mena Aomame a Tengo v dvoch oddelených

 kapitolách. Vžila som sa do toho tak, že som sa skoro zľakla.“ (SP č.3/2013)

Murakami má veľmi presne vyrátané, ako zaobchádzať s okamihmi tak, aby do seba zapa-

dali a čitateľ ono zaklapnutie zachytil. Keď sa potom (prakticky po roku) vráti, zmienené

dve kapitoly mu bez váhania vyplynú z podvedomia.

 Aomame je teda opäť v hre. Vstúpi do nej, akoby o nič nešlo. Dozvieme sa, ako trávi dni, 

no na „nedocvaknutú“ spúšť príde reč až na tretej stránke jej vstupnej kapitoly.

Máme tu tri osoby. Troch rozprávačov v Er – forme. Aomame, Tenga a Ušikawu. Každého

s prídelom vlastných kapitol. A je to práve Ušikawa, postranná postava, ktorá sa dostáva 

do centra príbehu spoločne s postavami, ktoré v ňom stáli už dávno predtým. Nefiguruje tu

 už len ako bizarne vyzerajúci sliedil, ale aj ako človek, ktorý má svoju minulosť a svoje krehké 

stránky. Osoba, v ktorej sídli polovlažná spomienka na bývalú rodinu, z ktorej sa predsa len

tak celkom nevymanil:

„Ušikawa ovšem musí nejdřív ze všeho zachránit svou vlastní existenci, k čemuž je nezbytně

nutné uzavřít ty srdeční okruhy, které v danou chvíli nezbytně nepotřebuje.“ (Str.191)

Toľko Ušikawa. Figúra, ktorej to myslí tak, že s ňou čitateľ rád strávi čas, aj keď sa prednostne 

teší na kapitoly zastrešené menom Tengo a Aomame.

Aj pre tretiu knihu platí to, čo pre prvé dve. Napriek zdanlivému nadbytku textu nepadá

ani slovo vedľa. Žiadna z informácií, ktoré sa opakujú ako refrén, nie je bezúčelná. Čitateľ

vďaka tomu neblúdi knihou ako tulák, ktorý sa musí neustále vracať späť, aby zistil, odkiaľ 

vyrazil a kamže to vlastne kráča. Nepremýšľa, ktože je vlastne Fukaeri, aj keď sa jej inde

hovorí Eriko, neváha nad tým, kto je Tamaru, nepýta sa, akými nepochopiteľnými cestami

vznikla zygóta s genetickým podpisom dvoch ľudí, ktorí sa k sebe nedokázali priblížiť...

Postavy z čelných priečok Murakamiho románov sú už tradične neodolateľne sympatické.

Taký je aj Tengo. Ale aj Tamaru, ktorý pritom dokáže spoľahlivo poslať nepohodlného jedinca 

„na procházku na dno moře“. Priradiť môžeme aj Aomame.s podobne kontroverznými danosťami.

Keď sa Aomame, Fukaeri a napokon aj Ušikawa ocitajú v nedobrovoľnej izolácii (každý inej, 

samozrejme) neprežívajú ju mučivo, pretože ani izolácia sa, prípad od prípadu, až na určítý

 diskomfort, významne nevzďaľuje ich bežnému životnému štýlu. No keby sme predsa len chceli 

hovoriť o mučení, to im v ich domácom väzení dokonale a neopakovateľne sprostredkoval hlas

 „výběrčího NHK“.

 Keby Murakamimu tento román až tak veľmi nevyšiel, za poklonu by stáli už len pasáže 

venované nekonečnému a naliehavému klopaniu, dôsledne deptajúcemu človeka, pre ktorého

 sú zrazu dvere len veľmi vetchým štítom..

Našťastie je to inak a poklonu si zaslúži celý román. Nielen za dokonalú konštrukciu  sveta 

s dvomi mesiacmi či za výlety do Kočičího města, z ktorých si len tak (by the way) odnesieme

napríklad konštatovanie, že „...žít, to jinými slovy znamená vydávat nejrůznější pachy...“ 

(str. 170)

Miroslava Svobodová