Čerň a stříbro

Paolo Giordano

/ODEON: 2015/

Nie je to síce žiadna novinka,   ale všetci predsa vieme, že knihy nestarnú...

Smutná a ponurá novela Paola Giordana na začiatku prekvapujúco trochu nudí. 

Po niekoľkých stranách fádnosti vyvoláva hlúpu otázku, či ju naozaj napísal ten 

istý autor. ktorý svojim debutom pohol literárnymi ľadmi a oprávnene žije v krutom

tieni génia "Prvočísel".

Novela na jeden večer je rozprávačsky opatrná, nestrhávajúca a možno aj trochu 

rozvláčna.  Smrť naservírovanná v úvode nedojme, pretože postava, ktorej sa týka, 

je len načrtnutou neznámou. Napriek tomu sa dá čakať, že jej koniec bude pre prí-

beh zásadný.

Pani A. vkročila do života manželskej dvojice s takou razanciou, že z pomocníčky 

v domácnosti sa stala neodbytnou súčasťou rodinného celku. O to citeľnejší je pre 

rutinu rodiny choroba, kvôli ktorej ju pani A. po rokoch opúšťa.. V byte vládne chaos, 

predmety, ktorých polohu vždy nenápadne organizovala, nie sú na svojom mieste, 

systém, ktorý matersky vytvorila, sa rozkladá. 

Babette, ako jej familiárne hovorili podľa postavy z poviedky Karen Blixen, svojou 

prítomnosťou korigovala nevyrovnané situácie, vnášala do nich pokoj, a ten chýbajúci 

pokoj zrazu odmaskoval drhnutie vo vzťahu a rad drobností, ktoré zrazu vyplávali 

na povrch ako nezažehliteľné nepríjemnosti.

Máme tu ešte rovinu manželského vzťahu, nesúrodú dvojicu striebra a černe, tvrdo 

zaškatuľkované podpriemerné dieťa, ktorému z troch objímajúcich párov paží zostali 

len dve. Všetko postupne nadávkované a nenásilne zabalené do jemného textu.

Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že Giordanov strohý rozprávač nepôsobí na čitateľské city. 

Ani neemocionálny jazyk v určitých momentoch nezabráni neblahej babskej vlastnosti 

nechať sa dojať napríklad striedmym zaznamenaním stavu vecí pri prehliadke pozosta-

losti nemilosrdne rozobranej kobylkami členov rodiny. Ako asi museli trpieť obrazy, ktoré 

Babette nechávala zahalené papierom, aby na ne nespadol prach, ako od seba mohli 

byť oddelené predmety, ktoré mali svoje presne určené stále miesto?

"Po lustrech, po sbírce hodinek a předkolumbovských soch, po obrazech a kyvadlových 

hodinách z obýváku nikde ani stopy. Chyběly dokonce i vitráže, denní světlo 

zaplavovalo pokoje s agresivitou, jaká mu tam nikdy nebyla dovolena. Tak vida, holý, 

vydrancovaný byt, bleskurychlá demobilizace života cele zasvěceného opatrování."

Časovo nesúmerné roztváranie príbehu nakoniec asi každého čitateľa prinúti zabudnúť 

na to, že hľadal viac vzruchu, roztržky, deviácie, čohokoľvek, čo by ho presvedčilo, že 

má v rukách ďalšiu neopakovateľnú knihu, ktorá nemusí vo vlastnom texte ospravedlňo-

vať neatraktívnosť témy, ktorá má fatálny presah na každého, koho sa dotýka, no čitateľ-

ský svet je jej už dávno prejedený.

Ak Giordano potreboval spracovať vlastnú udalosť, potom to urobil tým najrozumnejším 

možným spôsobom fyzika, ktorý má rád symboly, no nie je taký neopatrný, aby čitateľa 

pustil ďalej, než je bezprostredne nutné. Napísal rezavo ťaživú knihu, ktorá nastavenú 

odosobnenosť miestami výrazne prestupuje, no nenapísal nič, čo by prestupovalo jeho 

vlastný tieň.

/Miroslava Svobodová/